Ľudmila Berediová-Stupavská:
AKTIVISTKY ŽENSKÝCH SPOLKOV, AKO MOSTY JUHOSLOVANSKO - SLOVENSKEJ SPOLUPRÁC
„Náš všedný život anjelov má jasných,
nimi sa jagá v dúhy farbách krásnych.
Závan ich krídel cítime kol seba,
unáša nás v svet blaženosti neba.
Ich vrava, piesne zvonivé a milé
budia v nás city veľké, ušľachtilé.
...
Či znáte zbor ich nežný, utešený?
Hoj, znáte dobre! To sú – naše ženy!“
Fr. Urbánek 1/
Povedomie slovanskej kmeňovej a jazykovej príbuznosti sa objavuje už v starých kronikách. Srbsko-slovenské vzťahy siahajú hlboko do minulosti. Späté sú aj s presunom našich predkov do týchto končín, keď priamo prichádzajú do styku s bratským srbským živlom, aby potom spoločne čelili rôznym politickým, vojnovým, šovinistickým a iným nástrahám v priebehu dejín, zdieľajúc spoločný osud.
Zvlášť príslušníci evanjelického vierovyznania vo Vojvodine, ktorým uspelo zachovať si národnú identitu, bojujúc práve za slobodu vierovyznania, nikdy nezabúdajú na Slovensko. Vzťahy s matičnou krajinou pretrvávajú aj povolávaním si mnohých farárov a učiteľov, ktorí potom, príduc zo starej vlasti, vychovávali našich predkov v silnom slovenskom, ale aj slovanskom duchu a uplatnili sa tu aj v širšej spoločnosti, stanúc sa neraz vedúcimi osobnosťami vzdelávacích, kultúrnych a iných inštitúcií (aj srbských). Vzájomné poznávanie sa dvoch národov vyústilo v silné srbsko-slovenské a pozdejšie juhoslovansko-československé styky. Slováci žijúci vo Vojvodine začali byť živým mostom spolupráce bratských slovanských národov nielen na týchto priestoroch, ale aj omnoho širšie.
Po boku silných a úspešných mužov, do spoločenského života sa zapájajú aj ženy, ktorých široké spektrum záujmov a cieľov vyústilo v aktívne ženské hnutie.
______________________________________________________________________________
1/ Citát úryvku básne Františka Urbánka, uverejnenej v prvom čísle ženského ilustrovaného časopisu Živena, ktorý začal vychádzať v januári 1910 v Turčianskm sv. Martine na Slovensku a prvými redaktormi boli Elena Maróthy Šoltésová a Pavel Socháň, ktorý potom do Živeny prispieval početnými dobovými fotografiami zobrazujúcimi kraje a kroje nášho ľudu.
Živena, ako spolok slovenských žien, v mnohom súvisela s rozvojom ženských aktivít a spolkového života u nás. Spolok Živena bol založený 4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Martine v rámci matičných slávností. Vytýčiac si vysoké ciele „dôstojnému pochopu povolania ženského pohlavia zodpovedajúce tak účinkovať, aby slovenské dcéry, ktorejkoľvek vrstvy vlasti našej, vzdelaly sa za mravné, súce, pilné hospodyne a za horlivé dcéry vlasti a národa“ ani netušili, že po zatvorení Matice slovenskej (1875) Živena zostane vlastne jediným fungujúcim slovenským spolkom.
Na šírenie osvety a vzdelania medzi slovenskými ženami slúžili Almanach Živeny (od r. 1872), prvý ženský časopis Dennica (od r. 1898) a Letopisy Živeny (od r. 1896) a časopis Živena (1910), ktorý postupne získava širší než beletristický ráz, keď feminizmus bol takrečeno len na začiatku boja za práva ženy.
Už v Almanachu Živeny medzi novými členmi prihlásenými od 21. augusta 1895 do 30. júna 1898 nachádzame mená: B. Zakladatelia II. triedy: pod č. 116 Hurbanová Augusta, Stará Pazova, 117 Hurbanová Ľudmila, Stará Pazova, 119 Krnová r. Beniačova Oľga, Nový Sad, 123 Kvačalová Ľudmila, Petrovec, 127 Medvecká Julia, Selenča; C. Riadni členovia: pod č. 43 Grúniková Anna, Petrovec, 59 Lekárová Mária, Petrovec, 60 Mackovičová Anna, Selce, 61 Medvecký Karol, Selenča, 62 Maršallová Marína, Petrovec, 64 Speváková Zuzana, Petrovec, D. Roční členovia: pod č. 19 Kvačalová Terezia, Petrovec.
Silné rodinné, či priateľské putá spájajúce Slovákov a vôbec Slovanov zo severnej s južnou časťou Rakúsko-Uhorska produkovali čulú spoluprácu na poli vedeckom, cirkevnom, vzdelávacom, literárnom, a vôbec kultúrnom. Keď chceme sledovať rozvoj týchto stykov, najjednoduchšie je opierať sa o pramene informácií z dobovej tlače.
Tak nám už Sošit 8 Živeny z roku 1910 odhaľuje, že za výborníčku Spolku Živena na správny rok 1910 okrem iných dám (Marína Horvátová, Ľudmila Kvačalová, Mária Medvecká, Marína Ormisová Maliaková, Anna Pivková, Terézia Vansová, Oľga Krnová, Ľudmila Markovičová a iné) zvolili aj Kysáčanku Eržiku Mičátkovú s prosbou, aby “idúce povinnosti vzaly na seba a pracovaly na zveľadení spolku, lebo nesmieme zabúdať, že výborníctvo každého spolku vždy je spojené s istými povinnosťami, že nemá to byť púha prázdna hodnosť”. (Živena roč. I, 1910, č. 8, s. 189)
V ten istý deň, 3. augusta 1910, po valnom zhromaždení Živeny, konalo sa aj zriaďujúce valné zhromaždenie Lipy, účastinárskej spoločnosti pre napomáhanie ľudového priemyslu. A tu, ako jedinú predstaviteľku z našich končín, Eržiku Mičátkovú z Kysáča, zvolili do výboru Lipy v spoločnosti mien, ako čo sú: Ľudmila Riznerová-Podjavorinská, Viera Markovičová, Elena Országhová, Pavel Socháň, Oľga Daxnerová, Ľudmila Daxnerová a iné. Za prvú úlohu mali vyhľadávať známe ženské vyšívačky, ktoré by chceli za zárobok pracovať pre Lipu, pestovaním slovenských ľudových ornamentov a motívov, aby tak presvedčili cudzinu, že “umelecké predmety, ktorými Lipa obchoduje, sú výtvorom slovenských rúk a tak vyvrátiť mylné dojmy, že Slováci sú národ bez originality, bez kultúry.” (Živena, roč. II, č. 10 - 11, s. 244)
Prostredníctvom slečny Eržiky Mičátkovej sa aj v ťažkých vojnových časoch (1916) zjavil veľký počet odoberateliek a čitateliek Živeny aj v Kysáči, rôzneho spoločenského postavenia a záujmov, ktoré Eržika spojila v krúžok a na jej podnet boli fotografované dievčence a ženy v kroji aj na našich priestoroch. Redakcia Živeny v rubrike Listáreň redakcie Mičátkovej odpisuje takto:
„S radosťou sme prijali i druhý a tretí Váš soznam nových predplatiteliek „Živeny” a i hneď k tomu dokladáme, že keby sme v každej našej väčšej obci mali čo len jednu takú za našu spisbu a naše časopisy opravdove, účinne zaujatú dušu, by naša vec v tomto ohľade za krátky čas radostne pokročila. Myšlienka o fotografovaní je výtečná… Vďaka Vám – a bohdaj by ste našli na všetky strany aspoň sto nasledovníc!...” (Živena, roč. VII, 1916, č. 1, s. 22)
Kysáčanka Terézia Kováčová, ktorú na podnet E. Mičátkovej odfotil P. Socháň, 1910
Sama Eržika posiela do Živeny fotografie, medzi iným aj fotografiu Kysáčaniek, predplatiteliek Živeny. (Živena roč.VII, 1916, č. 4, s.77)
Odoberateľky a čitateľky Živeny z Kysáča s E. Mičátkovou (stojí prvá z prava), 1916
K tejto fotografii nachádzame aj záznam: „Tešíme sa, že zaujatosťou slečny Eržiky Mičátkovej môžeme svojmu čitateľstvu predložiť obrázok niektorých odoberateliek nášho časopisu v Kysáči. Je ich veru pekný krúžok a jednako je tu nie ešte ani polovica všetkých, čo sú tam na „Živenu” predplatené. Milo je pozrieť na ne, ináč iste rôzneho spoločenského postavenia, rôznych záujmov, atď., tu však akoby v jednu dobrú snahu spojené pod očima svojej obhájkyne. Jedna z nich, Marienka Kardelová, žaluje sa nám medziiným na dnešné ťažké časy, ako chybí mužská práca a ako ony, dievčence, pre potešenie v týchto smutných časoch spievajú si túto pieseň:
Poď sem, milý, voľačo ti poviem,
Už musíš ísť, veď ja to dobre viem.
Poviem ti len jedno-dve slovíčka,
Schovaj si ich do svojho srdiečka.
Moje srdce z kameňa tvrdého
Rozpukne sa od žiaľu veľkého.
Od žiaľu, od mnohého trápenia
Moje oči horké slzy ronia.
Tak ťa, milý, na Boha porúčam,
Už sa s tebou na veky rozlúčam,
Nemôžem viac slovíčka vysloviť,
Lebo musím žiaľne slzy roniť.
No neplačte, nieže, švárne panny!
Veď zasvieti slniečko nad vami,
Zasvieti vám i jasná hviezdička,
Nezabije každého guľôčka.
Takto sa naše Slovenky i na Dolniakoch spevom potešujú.
My srdečne pozdravujeme všetky, i tu zobrazené i nezobrazené odoberateľky „Živeny“ v Kysáči!“ (Živena roč.VII, 1916, č. 4, s. 85)
Potom nie div, že úspešný spolok Živena bol silnou vzpruhou a vzorom na založenie Ústredného spolku československých žien (ÚSČSŽ) v Kráľovstve SCHS (v Novom Sade 11. mája 1921) a v mnohom súvisel nielen s náplňou jeho činnosti, ale aj organizačnou štruktúrou. Svetozár Hurban Vajanský bol do konca svojho života tajomníkom spolku Živena a tak aj pri voľbe dočasného predsedníctva ÚSČSŽ za tajomníkov zvolili Vojta Režného a Mojmíra Bodického.
Založeniu ÚSČSŽ predchádzalo formovanie niekoľkých ženských spolkov. Vychádzajúc z údajov Živeny, prvým takým spolkom – krúžkom bol nesporne ten v Kysáči, aktívny už roku 1916, v roku 1920 založili Spolok slovenských žien v Novom Sade, tiež v Kovačici. Z Eržikiných Listov z Juhoslávie v Živene sa dozvedáme, že vlastne ona bola zasvätená do práce: dajúc jej návody a nové stanovy, spolok Živena ju poveril organizovať „odbory Živeny v Báčke, Banáte a Srieme... A keď americké Slovenky môžu patriť do Živeny, naša Juhoslávia by nás v tom nehatila...“, píše Eržika. (Živena roč. XIV, 1924, č. 1, s. 14)
Čo do slovensko-srbských ženských stykov, významný je údaj zo septembrovej Živeny 1921, č. 9, kde na strane 178 okrem zakladania Ústredného spolku československých žien informujú, že „začiatkom septembra (1. – 3.) mal byť v Belehrade congress Sväzu Juhoslovanských Žien. I tento spolok je výslovne národného charakteru, v ňom Srbky, Horvátky a Slovinky v jednu snahu spojené chcú pracovať na národnom a vzdelanostnom povznesení juhoslovanských žien, chcú však pri tom pestovať i čím užšie sesterské styky s inoslovanskými ženami a ich spolkami. My Slovenky od Živeny tiež želáme si vstúpiť s oboma spolkami do sesterského pomeru a dosiahneme toho najľahšie prostredníctvom svojich rodných sestier v kráľovstve SHS.”
„Prajeme tomuto sesterskému spolku československých žien, aby sa zdarne rozvil a stal sa pestovateľom a zachovateľom česko-slovenského svojrázu nielen v odeve, lež i v živote našich žien v kráľovstve SHS.“ (Živena roč. XII, 1922, č. 3, s. 58)
Hviezdou stálicou v týchto dianiach na poli svojrázneho ženského hnutia, vtedy v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, ale i širšie, zasväcujúc svoj život princípom romantizmu, bola už spomínaná Eržika (Alžbeta) Mičátková (18. 11. 1872 – 29. 12. 1951 v Kysáči), dcéra Alžbety rod. Maršallovej a Jána Branislava Mičáteka (1837 - 1905), učiteľa, publicistu a známeho národného dejateľa z Kysáča, účastníka Memorandového zhromaždenia (1861) a zakladajúceho zhromaždenia Matice slovenskej v Martine (1863), ktorý založil Slovenský čítací spolok v Kysáči (1862), takže aj svojich sedem detí, ktoré z deviatich zostali nažive, zvlášť synov Ľudovíta (1874 - 1928) a Vladimíra (1871 - 1922), ako aj dcéru Eržiku vychovával v aktivistickom národnom duchu.
Eržika sa v živote venovala sociálno-hospodárskej a osvetovo buditeľskej činnosti. Aktívne pracovala v ochotníckom divadle a v ženskom hnutí. Veď ako inak, keď jej vlastný brat Ľudovít vykonával funkciu prvého predsedu Československého zväzu v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, predsedu Slovenskej strany v Juhoslávii a Československej besedy Šafárik. Takže Eržika so šikovnou švagrinou, Štefániou Mičátkovou, mohla aktívne a nehatene kovať a realizovať plány týkajúce sa spoločenského postavenia a života žien vôbec.
Vznik Československej republiky (1918) priniesol aj slovenským ženám novú kvalitu a podmienky na činnosť. Jedna z redaktoriek Živeny, Zora Jesenská, vo svojom referáte, ktorý nesmel byť prednesený na Zjazde československých žien v Prahe 1946 píše: „Slováci sú národ, ktorý roku 1918 zázrakom vstal z mŕtvych, vyšiel z hrobu. Lebo hrobom mu bolo Uhorsko, kde vládla surová maďarská rozpínavosť...“
Elena Šoltésová vo svojom príspevku v Živene r. 1919 pod názvom Nové úlohy venuje sa ženskej otázke, „ktorá zrejmo ide so všeobecným pokrokom, je ním vyvolaná a ona ho navzájom napomáha.“ (Živena roč. X, 1919, č. 3, s. 50) Uvádza, že „neudržateľný je starý poriadok, podľa ktorého žena patrí výlučne do domácnosti a všetky verejné diela má spravovať výlučne muž...“ Pripráva Slovenky na ešte jednu nevyhnutnú novú úlohu, a to je hlasovacie právo, ako pri obecných voľbách, tak i pri voľbách vyslancov do národného zhromaždenia, tiež právo byť volené. Vyzýva, aby „všetky ženy s celou silou i oddanosťou, nečakajúc nijakej odmeny chopily sa dobrovoľnej činnosti, kdekoľvek môžeme byť užitočnými... Každá nemôžeme dokazovať veľké veci, ale každá máme konať všetko, čo môžeme... osvecovať náš nepovedomý ľud, ísť za ním, zbližovať sa mu vnútorne... V našom položení by sa teraz na príklad české intelligentné ženy rozchodily po celom kraji a svolávali by shromaždenia dedinských žien, aby im povysvetlovaly, čo treba, napravily im rozum... Potom pomáhať chudobe, vdovám s nedospelými deťmi; starať sa o opateru chorých a opustených, o mravnú i hmotnú opateru detí na seba ponechaných... To by bola dôstojná úloha osvietených dcér národa...“
Presne týchto zásad sa dodržiavala aj Eržika Mičátková. Po Veľkej vojne (1918) bola podpredsedníčkou, ale aj tajomníčkou (1921 - 1923) Spolku ev. žien v Kysáči a 9. októbra 1921 sa stáva dlhodobou predsedníčkou novozaloženého spolku žien v Kysáči, ako pobočky Ústredného spolku československých žien, ktorého sa po Ľudmile Hurbanovej (vnučke Jozefa Miloslava Hurbana) r. 1924 stala predsedníčkou.
Spolok prechádzal mnohými úskaliami, činnosť žien bola často mnohými nepochopená a zaznávaná. „Ženy z ľudu sú na spolky neprivyknuté, a vedúce naše panie po obciach neveľmi sa starajú... Ústredie začalo registrovať ženskú prácu v „Národnej jednote“ k vôli povzbudeniu našich žien, no pre drsné, nedobroprajné vystúpenie mužského nečlena prestala táto užitočná práca.“ (Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 158)
Aj o rok neskoršie sa v Živene, v rubrike Ženské snahy zmieňuje o problematike pasívnosti členiek, keď píše: „Nie je dosť byť voleným, nie je dosť byť členom, ale i záujem úprimný treba mať o jediné ženské sdruženie, ktoré nik nepodporuje...“ A zasa sa kriticky zmieňuje o nepochopenosti ženskej spoločenskej aktivity, keď „poniektorí páni nečlenovia chcú diktovať a ukazovať smer v novinách nápadmi na ženskú vec, čo, pravda, veci neprospieva...“, porovnávajúc danú situáciu so spolkom Živena, „kde otcovia naši sami stali do služieb ženského spolku Živena... aby vždy kráčali ako i druhé vzdelané národy samostatne osvetou k svobode.“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 11 - 12, s. 238)
Členky pobočky Ústredného spolku československých žien v Kysáči,
Eržika Mičátková sedí v strede. Po jej pravej strane sedí Zlata Porubská Jesenská a po ľavej Terézia Kováčová Šalanská, vedľa ktorej skraja sedí pokladníčka spolku Zuzana Mandáčová, moja prababka.
Zúčastňovala sa aj rôznych ženských konferencií a ako jediná Slovenka, zastupujúca Češky a Slovenky, bola na druhom kongrese Malej ženskej antanty v Belehrade od 28. októbra do 5. novembra 1924, kde sa rokovalo o mnohých dôležitých otázkach politických, sociálnych a ženských a nadviazala styky so všetkými vedúcimi Slovankami. (V kráľovskom paláci bol koncert a recepcia na počesť delegátok.) (Živena roč. XIV, 1924, č. 10 - 11, s. 217)
O tomto všetkom potom informuje aj verejnosť na Slovensku prostredníctvom Živeny, ale sú známe aj jej príspevky pod názvom Listy z Juhoslávie a črty – informácie o srbských aktivistkách. Okrem príležitostných správ a článkov, uverejnila aj beletristické pokusy zo života na dolnozemskej dedine, v ktorých literárne inklinovala k postrealistickému modernizmu. Šikovne, obrazne, dejovo a jazykovo ladené k nášmu prostrediu sú jej poviedky v Živene Anča samopašnica (1929) a Katuškino previnenie. (1932)
V Listoch z Juhoslávie, ktoré venuje „Slovutnej panej Elene Maróthy-Šoltésovej, spisovateľke a predsedníčke Živeny“, v texte ju oslovuje s „Teta“, opisuje svoje city zo straty brata Vladimíra, ale vraj, „chcem Ti i všetkým Slovenkám podať niečo radostného – hlboký svoj žiaľ v srdci si ponechám...“ a píše o krste následníka trónu, na ktorom i sama bola prítomná, o Ústrednom spolku československých žien (Živena roč. XIV, 1924, č. 1, s. 14), o kráľovskej svadbe, o aktivitách spolkov žien a nedostatku aktívnych ochotníkov, ľudí, učiteľov, notárov... (Živena roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28), o dojmoch z ciest... Pútavo píše o Dubrovniku, o Lokrume, o tom, ako sa vyzvedala o Dr. Čingrijovi, o ktorom od Vajanského vedela, že mal rád Slovákov (Živena roč. XIV, 1924, č. 9 a 12,); opisuje návštevu u Bencúrov v Lipiku roku 1927, vo svojich Momentkách z ciest, ktoré venuje Ľudke a Aničke Hurbanovej. (Živena roč. XVII, 1927, č. 5, s. 93 - 95)
Dar juhoslovanských Sloveniek kráľovičovi Tomislavovi vo vyhotovení Lipy (ľudový priemysel. účast. spolok v Turčianskom Sv. Martine).
Pozdejšie, už ako 62 ročná, Eržika Mičátková pre svoje časté putovanie, ale aj z iných dôvodov, má problémy v spolku v Kysáči, keď na výročnej schôdzi 18. februára 1939 jednomyseľne žiadali jej demisiu na post predsedníčky, čo ona rozhodne odmietla. Z jej rukopisnej pozostalosti však možno usúdiť, že vo všetkom tomto nechýbala určitási nedoprajnosť, či komplex menejcennosti niektorých členiek spolku, zvlášť Zlaty Porubskej...
Ďalšie svoje Listy z Juhoslávie (Cyklus II) venuje Panej Bohdane Škultéty. Dôraz dáva na odchod „z otcoviny do dedoviny – ako si náš ľud volá Slovensko.“ Opisuje ako sa ľudia, celé rodiny, uberajú späť na Slovensko húfne, loďou. S nimi sa viezla i Eržika, uberajúc sa do Martina na otváranie Sokolovne... (Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 131 – 132, č. 9, s. 173 - 174) V Bratislave pobudla u profesora Hrdličku, za ktorým bola vydatá Elena Abaffyová z Kysáča. (Živena roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 208 - 214)
III. cyklus Listy z Juhoslávie venuje Ľudmile Podjavorinskej, ktorej v listoch tyká a oslovuje ju s „Drahá Ľudmila!“ Spomína v nich ako spoločne pobudli na Kalemegdáne v Belehrade (Ľudmila (1872-1951) chodila do Kysáča 1904 a 1906 na dohovory s Vladimírom Mičátkom, za pomoci ktorého prekladala básne Branka Radičevića, Lazu Kostića a Antona Aškerca) a vytešovali sa z mena Hotel Slávia, v ktorom pobudli, aby sa konečne dočkali aj „širokej, velikej a krásnej Slávie v skutočnosti!“ Spoločníčku jej robí imaginárna „slečna básnička“. Pútavo opisuje štvrté valné zhromaždenie srbských, slovínskych a chorvátskych žien v Skoplji, na ktorom sama zastupovala Slovenky a Češky z Juhoslávie. (Živena roč. XVI, 1926, č. 3, s. 52 - 54) Tiež informuje o ženskom hnutí v Amerike, ktoré je proti politickým stranám a propaguje vzájomnosť v práci všetkých politických strán, ktoré by mali mať ten istý záujem – pokrok v krajine... „Ale čože hovoriť: keď si tak pomyslím, čo slovanské a slovenské ženy konajú a konaly fyzicky, je nad ženské sily. A vzdelanostne boly ukrátené neblahými pomermi v Uhorsku; i vzdelanie i blahobyt len v svobode sa rozvíja...“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 5, s. 91 - 92)
Obsiahlu, ale malebnú a pútavú správu na pokračovanie o Kongrese národného ženského zväzu SCHS na Blede 1926 Eržika venuje Oľge Janoškovej-Albini v V. cykle Listov z Juhoslávie. (Živena roč. XVII, 1927, č. 3 - 4, s. 69)
Oľga jej na to odpovedá textom Odveta a rozpomienky (Eržike Mičátkovej). (Živena roč. XVII, 1927, č. 6, s. 111 - 115)
V Živene Eržika priblížila verejnosti aj osobnosť Zlaty Kovačevićovej, rodenej Lopašićovej, ktorá vraj bola „pravým zlatým darom pre národ horvatský“. Zakladala dobročinné spolky, Spolok pre národné tkanivá a výšivky v Petrinji (1908), v čase vojny pomáha postihnutým rodinám... Roku 1920 stala sa prvou podpredsedníčkou Národného ženského zväzu. Mnohé ženské spolky ju vyhlásili za svojho čestného člena a tak aj Ústredný spolok československých žien 11. augusta 1924. (Živena roč. XVII, 1927, č. 1, s. 13 - 14)
Zlata Kovačevićová
Eržika bola teda poprednou predstaviteľkou dolnozemskej literatúry v medzivojnovom období. Okrem jej bohatých príspevkov v rôznych časopisoch (Dolnozemský Slovák, Dennica, Živena, Slovenské pohľady a iné časopisy) vyznačuje sa aj bohatou prekladateľskou činnosťou. Zo srbochorvátčiny prekladala do slovenčiny Ivana Cankara, Ksavela Šandora Đalského, Branislava Nušića a Janka Leskovara. Prekladá aj zo slovinčiny a ruštiny do slovenčiny, ako aj zo slovenčiny do srbochorvátčiny. „Hľadeli sme na poli vzájomnosti spoznať sa i literárne bližšie...“ (Živena roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28) Takto informuje Eržika a teší sa z úspechu preloženej Vajanského Rubačovej žienky do srbčiny (Drvosečina ženica), ktorá vyšla v Ilustrovaných novinách. Zo srbčiny zasa preložila a do Denníka zaslala Poviedky zo života kráľa Petra.
Vo svojej próze sa zameriavala na práva žien a život dolnozemských Slovákov a písala aj príležitostné básne, z ktorých najznámejšou je báseň – nekrológ venovaná bratovi Vladimírovi. Postarala sa, aby jeho Srbské rozprávky vyšli práve v rámci dvojstého výročia príchodu Slovákov na tzv. Dolnú zem (1940), 18 rokov po Vladimírovej smrti a ešte stale smútiac za bratom precitlivene uvádza:
“Bratovi Vladimírovi
Posväťujem Ti túto knihu Tvojich prác, Tvojich trudov dlhoročných. Tu je iba malý zlomok tej neúmornej práce, ktorú si obetave konal na poli duchovného sbližovania nášho slovenského národa s bratským hrdinským národom srbským.
S veľkou láskou učil si našu mládež a náš ľud milovať Slovanstvo, pestovať bratstvo a poznávať svetlé postavy srbského národa, s ktorým tu žijeme v bratskej svornosti; národa, ktorý má klasických národných hrdinov; národa, ktorý nám vždy bol jedinečným príkladom bojov a hrdinského obetovania sa za národnú česť a slobodu svojej vlasti.
V tomto duchu pracoval si celý svoj život, ako aj náš dobrý Otec a naši bratia Ján Svätopluk a Ľudovít Miloš.
Zo sesterskej lásky a hrdosti dvíha Ti tento malý pomník Tvoja sestra
Eržika Mičátková
Kysáč, januára 1940”
Keď sa ženil kráľ Alexander I. s rumunskou princeznou Máriou, pri svadobných slávnostiach vraj čestné miesto zaujali i juhoslovanskí Slováci a Česi, zastúpení Česko-slovenským zväzom a Ústredným spolkom česko-slovenských žien pod vedením predsedníčky Eržiky Mičátkovej. Vo svojich ľudových krojoch boli najviac obdivované a najživšie pozdravované vo veľkom sprievode, v ktorom šli ženy v krojoch zo všetkých krajov kráľovstva. Pred kráľa predstúpili najprv dve dievčatá v dolnozemskom kroji nesúc mu dar – bohato zlatom a striebrom vyšívanú košeľu, v škatuli Dušanom Jurkovičom umelecky vystrojenej. Za nimi šli dve dievčatá v piešťanskom kroji, s darom pre kráľovnú – skvostne zlatom a hodvábom vyšívaný trnavský kroj v krásnom koši, zdobenom rozmarínom a stuhami. Nakoniec išli pani Nováčková v plzenskom a Eržika Mičátková v kysáčskom kroji, ktoré prebrali dary od dievčat a odovzdali ich do rúk kráľovského pára. V poslednej vete príspevku v Živene o tejto udalosti je naznačené, že aj zástupcovia Slovenskej republiky na čele s dr. Benešom „boli prijímaní so zvláštne srdečnou pozornosťou.“ (Živena roč. XII, 1922, č. 6, s. 116)
Zúčastnila sa aj slávnosti odhalenia pomníka 44 Slovákom postrieľaným v lete 1918 v Kragujevci a za turčianske Slovenky oddala veniec s trikolórou.
(Živena roč. XIV, 1924, č. 9, s. 175)
Keď 30. marca 1924 sekcia Matice srbskej Matica naprednih žena, postaviac sa do služby slavianskej vzájomnosti, usporiadala slávnosť na počesť prezidenta Masaryka, preukazujúc svoju vďaku, funkcionárky Ústredného spolku československých žien vstúpili za členov do Matice naprednih žena (Matice pokrokových žien), aby tento spolok podporovali. (Živena roč. XIV, 1924, č. 5, s. 96 - 97)
Z príležitosti oslavy štátneho jubilea 28. októbra 1928 v Belehrade kráľ Alexander vyznačil záslužným krížom Sv. Sávu niekoľkých Slovákov a Čechov. Medzi nimi i slečnu Eržiku Mičátkovú, za jej obetavú činnosť na poli osvety a slovanského zbližovania. (Živena roč. XVIII, 1928, č. 11, s. 263) A 13. augusta 1932 jej v obecnom dome v Kysáči udelili Čestný diplom a peňažnú odmenu z Kráľovského fondu Juhoslávie 2.500 dinárov. Zapísané nachádzame:
„ZAPISNIK
Sastavljen u Kisaču 13. avgusta u Kisaču prilikom predavnja nagrade 2500.- dinara iz Kraljevskog fonda i diplome g. Mičatek Jelisaveti, predsednici Udruženja čehoslovačkih žena u Jugoslaviji.
Prisutni su od strane vlasti:
- Dr. Laza Popović, sreski načelnik, Opštinsko poglavarstvo i predstavništvo opštine Kisač, ustanova i ostalo građanstvo.
Sreski načelnik pozdravlja prisutne, ističe važnost današnje svečanosti, čita naređenje Kr. Banske uprave K. Br. 1158 od 1. avg. 1932. god. Zatim ističe zasluge i vrline Mičatkove Jelisavete iz Kisača, čega radi je imenovana odlikovana Kraljevom nagradom od 2500.- din.:
Rad predsednice Udruženja čehoslovačkih žena u Jugoslaviji g. Eržike Mičatkove.
Porodica Mičatek, otac i sinovi, poznati su nam kao radenici za Slovenstvo. U tim stopama vidimo i njegove kćeri.
Rad na prosveti Eržike Mičatkove: prevodi na slovački jezik Nušića, Matavulja, Djalskog, Ivana Cankara, Lava Tolstoja. Njena Pisma iz Jugoslavije, koja šalje za list „Živenu“, koja upoznaju bratski narod u Čehoslovačkoj sa jugoslovenskim prilikama u ženskom pokretu i lepotama naše Jugoslavije, njene crte iz rodnog sela, stihovi za bratom, predavanja na svim stranama u našoj domovini, njeno kolo slavenskih lutaka, narodnih nošnji i vezova svuda je steklo veliki odziv po izložbama, kao i njen socijalni rad kod nas i u Beogradu i Banatu, podizanje zaštite za služničad slovačku.
Bila je odlikovana ordenom Sv. Save V stepena a sada iz Kraljevskog fonda počasnim diplomom i novčanom nagradom.
Nakon ovoga predaje imenovanoj diplomu i 2500.- din. nagrade.“
Eržika Mičátková s kráľovským vyznamenaním, maľba Z. Medveďovej
Zo Spolkových správ v Živene sa dozvedáme, že na požiadanie slečny Eržiky Mičátkovej odbor Živeny v Bratislave pre národopisnú výstavu Ústredného spolku československých žien kúpil a s pomocou trnavského odboru Živeny obliekol dve veľké bábky do nádherne vypracovaného trnavského kroja – mužského a ženského, v hodnote vyše 800 Kčs, „aby nezabudly, aké nádherné obleky ich prastarí rodičia tu na Slovensku nosili.“ (Živena roč. XVII, 1927, č. 5, s. 100) Už v nasledovnom čísle Živeny je zverejnené Mičátkovej Poďakovanie drahým sestrám z odboru Živeny v Bratislave za skôstny dar. Výstavku krojov vraj v Kysáči navštívilo vyše tisíc osôb z ľudu, okrem škôl a Sokolov. Poďakúva sa i Ústrednému spolku českých žien v Prahe, citujúc Kollára: „Vědy slavským potekou též žlabem, kroj, zvyk i zpěv lidu našeho bude módnym nad Seinou i Labem.“ (Živena roč. XVII, 1927, č. 6, s. 119) Nesmelo vynášam svoj predpoklad, že je to práve kroj, ktorý vidno z nasledujúcej fotografie.
Eržika Mičátková v kroji
Štefánia Mičátková (19.8.1887 – 13.2.1980 v Trenčíne), bola manželkou JUDr. Ľudovíta Miloša, ktorej otec Karol Michalec bol bratrancom Ľudovíta Štúra. Narodila sa v Trenčíne, kam sa po manželovej smrti aj vracia. V rokoch 1905 – 1912 vyučovala v ľudovej škole v Starej Pazove. Okrem toho, že sa venovala ženskému hnutiu horliac o národné veci a kultúrne potreby, nacvičovala slovenské ochotnícke divadelné hry, organizovala kultúrno-spoločenské večierky v Novom Sade, na ktorých sa okrem Slovákov zúčastňovali aj Srbi. Keďže niektorí ochotníci nevedeli dobre po slovensky čítať, sama ich tomu učila. Často vraj domov prichádzala celkom bez hlasu...
Bola spoluzakladateľkou Ústredného spolku československých žien v kráľovstve SCHS, Jadranskej stráže (1926) a Jednoty slovanských žien v Trenčíne (1933).
Z oblasti pedagogiky a ženského hnutia aktívne prispievala do dobovej tlače, najmä Dolnozemského Slováka, ktorého vydával jej manžel Ľudovít spolu s Milošom Krnom, potom do Slovenských pohľadov, Domácnosti a školy a inde.
V Živene, roč. XIX., 1929, č. 4., s. 91 prispela článkom Ku založeniu Jednoty slovanských žien, poslala podrobnú správu o výstavke slovenských výšiviek v Petrovaradíne, ktorá bola od 25. do 27. mája 1918 a predajné exponáty boli objednané z Lipy a z Družstva skalického: „Naše Slovenky-roľníčky tu v Báčke a v Srieme, bývajúc na žírnych rovinách, viacej sú gazdovskou robotou zaujaté, ako ich sestry na severe. Nezbýva im času venovať sa výšivkárskemu umeniu, nekrášlia si ním svoju odev. Preto keď sa nám zažiada vidieť naše krásne výšivky, dáme si doniesť kollekciu z Lipy martinskej alebo z Družstva skalického...“ Vyjadruje potešenie, keď sa podarí popredať čím viacej výšiviek. Spomína početné chorvátske a srbské mená návštevníkov a navrhuje, že by „nebolo od veci, keby sa voľakedy u nás, niekde na Slovensku, sriadila výstava horvatských výšiviek, aby sme si navzájom poznávaly naše národné umenie.” (Živena roč. IX, 1918, č. 7, s. 110 - 111)
Zo Štefániinho Dopisu z Juhoslávie (Živena roč. XI, 1921, č. 10, s. 198), v ktorom informuje o porade ÚSČSŽ 5. septembra počas Slovenských národných slávností v Petrovci sa dozvedáme, že otvoriac poradu, predsedníčka Ľudmila Hurbanová ako hlavný cieľ spolku vytýčila „pestovanie všemožnej vzájomnosti medzi slovanskými ženami...“ Rozhodli, „aby zastupiteľky Ústr. Spolku čsl. žien na ljubljanskom kongrese slavianských žien v kráľ. SHS navrhly, aby ich spolok, „Sväz juhoslovanských žien“ a slovenská „Živena“ vstúpily do bližších stykov a vzájomne napomáhaly svoje ciele, dajúc tým podnet i podklad k Sväzu všeslovanských žien, ktorý by sa v budúcnosti mal utvoriť, lebo Slavianky máme jednotne pokračovať, keď máme pracovať na slovanskej vzájomnosti, čo je našou povinnosťou k budúcnosti Slavianstva.“ V pokračovaní informujú o potrebných zbierkach na kúpu Česko-slovenského domu v Novom Sade, v čom im pomoc sľubuje i Liga československých žien v Amerike... Okrem iného navrhli, aby slovenské učiteľky pri ručných prácach kreslili deťom slovenské vzory, ktoré by sa mali aj medzi tunajším ľudom rozširovať, čo by malo vyústiť vo vydanie zbierky, z príkladu Slovincov, ktorí ich už majú niekoľko. Všetky návrhy by sa mali riešiť na prvom valnom zhromaždení 28. októbra 1921. Tu ale Štefánia Mičátková informuje o Orientálnom veľtrhu v Bratislave, a o svojich dojmoch z výstavky výrobkov slovanského ľudového umeleckého priemyslu, umiestnenej v radnici. Zúčastnili sa ho aj Chorvátky z Udrugy záhrebskej a Srbky z Kola srpskih sestara z Belehradu. Jedny s nádhernými výšivkami, druhé s pirotskými ćilimami (kobercami). Dá sa však vycítiť zo Štefániinej správy jemná výčitka z vystátia očakávaného nadviazania spolupráce, keďže „Žiadúce by bolo bývalo, aby pri svojom pobyte v Bratislave i popredná pracovníčka horvatská, pani Frangešová, bola sa oboznámila s našimi slovenskými paniami, aby tak, z blízkej známosti osôb a národného života v slovenskej metropole, bola si mohla odniesť dobré dojmy od nás do svojho bieleho Záhreba.“
Štefánia Mičátkova, rod. Michalcová
Určite z pera Štefánie Mičátkovej je aj text pod názvom Rozpomienka autorky M., (Živena roč. IX, 1918, č. 10 – 11, s. 163) kde sa spomínajú predvojnové udalosti (1906), keď si novosadskí Srbi riadievali každoročne na pravoslávne Hromnice Tri jerarcha, národnú zábavu, na ktorú z mesta a okolia vedelo prísť aj 6000 ľudí. Tešili sa na to vraj aj sriemske slovenské dievčatá, ktoré boli požiadané prísť v kroji, „aby srbské roľnícke ženy si toho povšimly, a spomenuly si na krásu ich zabudnutých, odložených „nošnjí““. A potom, keď vstúpili do Veľkej dvorany „n-ského“ Grand Hotelu, ktorá bola dúpkom naplnená, so srdečnosťou im šli v ústrety, obdivovali kroje a z úst do úst sa nieslo: „Slovakinje!“ Potom opisuje hudbu tamburíc a sladké ťahavé melódie, aké „vari ani jeden iný národ nemá…“, guslara, ktorý spieval pieseň Smrt majke Jugovićov, národný tanec, tiež, ako sa čiernooký mládenec zaliečal našej deve: „Ako ćeš biti moja žena, ja ću biti Slovak!“. Spomína sa tu aj tradičná júnová vychádzka do Fruškej Hory, v organizácii Dolnozemského Slováka, malebná príroda, Stražilovo a povestný Branko Radičević… V ďalších perličkách – rozpomienkach opisuje svoju cestu s manželom k moru, stretnutie vo vlaku s poľským manželským párom, všetko vďaka podobnej reči; pobudnutie v spoločnosti rekonvalescentov z talianskeho bojišťa: „Bolo to milo počuť toľko slavianskych rečí, ktoré plynuli v harmoniu zvučného akkordu. Jeden z pánov i poznamenal: „Ale sme sa tu zaujímave sišli: Ty si Čech, tu Horvat, tam Srb, Slovinec a Slovák!“ S malou námahou, ale sa rozumeli.“ A že tunajší Slováci a Slovenky boli pevnou sponou nielen medzi „dolnými“ a „hornými“ Slovákmi, ale aj inými príslušníkmi slovanských národov svedčí aj voňavá kytica ruží, ktorú autorka Rozpomienok dostala od jedného dôstojníka z Liky so slovami: „Izvolite primiti ovu kiticu cvieća od nas Hrvata uz pozdrav, koji molim da protumačite našoj braći tamo pod Tatrama.“ Za pozornosť sa vraj priateľom Chorvátom odvďačila napíšuc im na ružové lístky pieseň J. Kmeťa z roku 1844 venovanú odchodu Chorvátov z prešporskej právnickej akadémie:
Nad nami sa krútia sokoly,
Nie im je už Dunaj po vôli,
Horvati, junáci,
Na srdci Vás nosia Slováci.
Keby sme neboli sputnaní,
Tiež by sme leteli za Vami:
Horvati, krajania,
spomínať Vás budú Tatrania!
Vo svojich rozpomienkach zo svojho života pre zaneprázdnenosť prácou, výchovu siedmich detí a spústa návštev či z Československa, či z domova, znemožnená bola pokračovať. V jednom z listov adresovaným svojim deťom v neskorších rokoch píše: „Často zdržal tata na obede spolupracovníkov zo zväzu. To sa dvere v našom dome v Novom Sade nezatvárali...“ A keďže jej manžel Ľudovít bol preokupovaný rôznorodou prácou a záväzkami, požiadal ju prevziať kultúrne záležitosti a korektúru Dolnozemského Slováka, čo nebolo vôbec jednoduché, lebo slovenské texty sádzali srbskí tlačiari.
Na stranách Živeny Štefánia podáva zaujímavé drobnosti o živote a práci Slovákov v Juhoslávii; informuje aj o slávnosti profesora „bábu“ Jovanovića v Novom Sade dňa 1. mája 1925 pri príležitosti jeho 50 ročnej činnosti na novosadskom štátnom gymnáziu, keď mu jeho bývalí žiaci oddali krásny dar, ku ktorému prispeli i novosadskí Slováci nazbierajúc 3000 dinárov, zúčastniac sa tiež veľkolepej slávnosti. Tiež slovenskú verejnosť informuje o sv. Sávovi, ako jednom z „najjasnejších zjavov srbskej histórie...“; venuje úctu aj manželke dr. Svetozara Miletića, ktorá po krátkej nemoci usnula 15. mája 1925; informuje, že na svojej študijnej ceste po Juhoslávii koncom apríla navštívil i báčanských Slovákov a bol vrelo vítaní v ich pohostinnom dome veľký priateľ všetkých slovanských národov dr. Robert William Seton-Watson, známy aj ako Scotus Viator; pre Rusov v Juhoslávii, na ich maticu so sídlom v Ľubľane, novosadské Slovenky nazbierali vyše 2000 dinárov; nezabúdajúc na svoju rodnú vlasť, v rámci československej besedy Šafárik v Novom Sade, Slováci a Srbi spoločne oslávili 75 ročné jubileum prezidenta Masaryka; báčanskí Slováci tiež rozoberajú možnosť usporiadania slávnosti odhalenia pamätnej tabule pobytu P. J. Šafárika v Novom Sade a to v rámci storočného jubilea Matice Srbskej. Tlmočiac Štefániin list, Fedor Ruppeldt ešte píše: „Pri všetkých týchto prácach a všenárodných záujmoch, novosadské Slovenky nezabúdajú ani na svoju cirkev evanjelickú... horlive sa starajú o vnútornú a zovnútornú ozdobu svojho chrámu (slovensko-nemeckého). Na zadováženie viacej potrebných vecí do chrámu nasbieraly v posledné časy 8000 dinárov a na slovenský sirotínec v Kovačici nasbieraly 10.000 dinárov. Ako vidno, žijú rezko, a majú smysel a záujem pre všetko, čo dobrého v národe, v cirkvi i v novom štáte, ktorý hrdo menujú svojím.“ (Živena roč. XV, 1925, č. 6, s. 115 - 117)
Štefánia Mičátková „pocítila túhu oboznámiť sestry v Československu bližšie... o povstaní a bohatej činnosti „Kola srpskih sestara““. A tak na takmer šiestich stranách Živeny sú podrobné informácie o tomto spolku, i fotografie, ktorý je „skutočne jedno mohutné kolo srbkých žien, ktoré ako dcéry jednej matky: majky Srbie, obetovaly a obetujú majetky, schopnosti, ba i život vo všestrannej práci za svoj milovaný, mnohozkúšaný srbský národ... Historia tohto spolku ukazuje, koľko dobrého, vznešeného môžu ženy za svoj národ urobiť; možno z nej čerpať poučenie. Panie dvornej spoločnosti s prostými ženami z ľudu ruka v ruke, ako sestry, spolu pracovaly za svoj národ v jednom „Kole srbských sestár“, a nás Slovenky môže hrdosťou naplniť a oduševňovať povedomie, že s týmito hrdinkami spolu patríme do jedného ešte väčšieho kola – kola slavianskych sestár.“ Iniciátorkou založenia tejto organizácie bola vnučka sestry Svetozara Miletića, akademická maliarka Nadežda Petrovičová a meno mu dal známy dramaturg Branislav Nušić... (Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 122 - 128)
Šumadijské Kolo srbských sestier na jar 1925 pri pomníku postrieľaných Slovákov v Kragujevci (FOTO Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 129)
Štefánia okrem iného do Živeny prispieva aj informačnými štúdiami o popredných južnoslovanských ženských. Mieni, že „Keby sa všeslovanský sväz žien – ako to bolo navrhnuté a jednohlasne prijaté na kongrese juhoslovanských žien v Ľubľane 1922 – utvoril, poslúžil by mladším pokoleniam, ak by vydal album portrétov vynikajúcich slovanských pracovníc. Slovanky, ktoré v ťažkých časoch nadvlády germánsko-maďarskej, stojac v službe národných ideálov konaly a trpely, svojím životom a účinkovaním oduševnia...“ (Živena roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 206)
Jedným z literárnych portrétov z pera Štefánie Mičátkovej bola Zorka Sime Lazićová – dcéra Stevana Miletića, bratranca Svetozárovho, s ktorou ju zoznámila Svetozárova dcéra Milica Tomićová. Svojho času vydávala aj Dečje novine, ktoré v roku, keď Štefánia o nej písala, mali aj 86 predplatiteľov na slovenskom gymnáziu v Petrovci. (Živena roč.XIII, 1923, č. 9, s. 166)
Od Zorky Štefánia prebrala a preložila text, ktorý určite s úľubou čítali odoberateľky Živeny – Krst kráľoviča Juhoslovanov. (Živena roč. XIV, 1924, č. 1, s. 16)
Zorka Sime Lazićová
Rubrika Živeny Kronika prináša zvesti o trojlístku vyznamenaných slovenských kultúrnych pracovníčok v Juhoslávii kráľom Alexandrom, ktorý za zásluhy na kultúrnom a humanitárnom poli a za rozširovanie všeslovanskej myšlienky rádom sv. Sávu V. stupňa vyznačil tri Slovenky: Štefániu Mičátkovú z Nového Sadu, Ľudmilu Hurbanovú z Pazovy a Alžbetu Vlčkovú z Nového Sadu. (Živena roč. XXI, 1931, č. 2, s. 53)
Medzi vynikajúce Slovanky, ktorých účinkovanie zanechalo nemiznúce stopy v živote národa a ktorú Štefánia predstavila čitateľstvu Živeny bola aj Mirka Grujićová, povedomá a nadaná Srbka, sekretárka a potom i predsedníčka Kola srbských sestier, prvá dáma kráľovnej Márie, aktívna v dobročinných spolkoch a v nemocnici Kola v Belehrade. Po jej boku sa do charity úplne zapája aj jej švagriná Mabel Grujićová, Amerikánka. Obe opúšťajú vlasť pri katastrofe Srbska a pešo cez Albánsko odchádzajú do Solúna, kde Mirka hneď zakladá výbor na pomoc utečencom. Rok pobudli aj v Aténach, odkiaľ sa Mabel vracia do Ameriky a tam píše do novín, agituje a robí miliónové zbierky na Červený kríž na Krfe a Solúne a Vojvodovi Mišićovi posiela veľkú sumu peňazí pre rodiny padlých junákov... Po vojne zakúpi priestranný kaštieľ v Selciach a ubytuje v ňom 50 sirôt, o ktoré sa stará ako vlastná matka. (Živena roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 206 - 208)
S Fraňou Tavčarovou, „markantnou reprezentantkou nášho slovanského kmeňa“ sa Štefánia zoznámila roku 1922 na kongrese juhoslovanských žien v Ľubľane. Podobne ako i Štefánia, i Fraňa bola manželkou úspešného muža Dr. Ivana Tavčara, spisovateľa – umelca, štátnika a bojovníka za slobodu Slovanstva. V Živene ju Štefánia predstavuje: „Pani Tavčarová je prvou Slovinkou, ktorá začala organizovať Slovinky na demokratickom základe, bez stavovského rozdielu, hlásajúc, že pri práci národnej a kultúrnej nie je miesto len pre „dámy“ a „panie“, ale prosto pre národne cítiace ženy.“ Založila Všeobecné slovinské ženské družstvo a celý rad odborov v spolku Sv. Cyrila a Metoda, ktorý pod rakúskym režimom udržoval slovinské školy. Materiálne pomáhala chudobným, zvlášť deťom, vojakom... Bola predsedníčkou aj telocvičného spolku Atene, Spolku žien SCHS pre siroty, Kola juhoslovanských sestier (filiálka Kola srbských sestier), spolku detského a materinského Domu Kraljice Marije, podpredsedníčkou Národného ženského zväzu v Juhoslávii. (Živena roč. XVI, 1926, č. 6, s. 109 - 111)
Na Kongrese juhoslovanského Národného ženského zväzu na Blede (24. – 26. 10. 1926) Tavčarová vyniesla návrh z tohto kongresu v Ľubľane (1922), ktorý dal Spolok československých žien v SCHS, aby „Národný ženský zväz čím skôr vstúpil do najužšieho styku so ženskými spolky v Československu k vôli ustanoveniu Všeslovanského ženského sväzu“ a nakladá vedeniu, aby sa táto „pekná idea oživotvorila“. (Živena roč. XVI, 1926, č. 9 - 10, s. 198) ÚSČSŽ totiž navrhoval, aby to bolo pod protektorátom dcér dvoch tvorcov nových slovanských štátov – princezny Eleny, dcéry kráľa Petra osloboditeľa a Alice Masarykovej.
Fraňa Tavčarová
Ku založeniu Jednoty slovanských žien so sídlom v Prahe i prišlo (v Živene roč. XIX, 1929, č. 2, s. 41 však píše, že „Myšlienka tejto jednoty skrsla vlastne už na poslednom všesokolskom slete, keď americké Češky navlrhly, aby sa i tu ženy spojily ku spoločnej kultúrnej činnosti, ako urobily v Amerike v „Jednote českých dám“...), o čom sa Štefánia Mičátková zmieňuje ako o „novom kroku k všeslavianstvu“ a jedným z konkrétnych krokov k tomu je návrh výmeny slovanských študentiek, aby Srbky, Chorvátky a Slovinky prišli letovať do Československa a Slovenky a Češky do Juhoslávie, aby tie, „ktoré nám budú vychovávať budúce generácie, navzájom poznaly by i seba i kraje, ľud, národné obyčaje a i jazyky.“ Za toto sa má zaujať Národný ženský zväz (NŽZ), Kolo srbských sestier a československé ženy v Juhoslávii. (Živena roč. XIX, 1929, č. 4, s. 91)
Avšak Alojzija Štebi vo svojom referáte podanom na výročnom zhromaždení Juhoslovanského národného ženského zväzu v Splite (8. okt. 1929), ktorý vyšiel aj tlačou pod názvom O SARADNJI DRUŠTAVA, Beograd 1929, na svoju zodpovednosť sa zmieňuje a kritizuje „život i rad naših društava i ono, o čemu se mnogo šapuće a malo glasno govori.“ I keď párkrát spomína, že nemôže povedať všetko, ako autorka týchto riadkov som si takmer istá, že Alojzija nepriamo upiera prstom práve na novovzniknutý spolok Jednoty slovanských žien (do ktorého sa zapájajú i Juhoslovanské spolky a niektorým ženským osobnostiam sa dostáva i vedúcich funkcií), že nie náhodou od NŽZ dostala za úlohu napísať referát na túto tému, ktorá nás aj v dnešnej dobe uisťuje o perpetuum mobile spolkovej, inštitučnej... rivality, obávajúc sa plytvaniu snahami, keďže sa v mnohých prostrediach, najmä v slovanskom zahraničí, zakladajú odbory Jednoty. „Taj ogromni broj društava je dokaz kako mi besmisleno cepamo snage... da se kod nas ne stvaraju društva iz stvarne potrebe, nego da se najčešće rukovode lični momenti..., koji su u pogledu važnosti funkcije... neko društvo započne posao koji se pokaže kao vrlo umestan i koristan... Ubrzo zatim iskrsne neko drugo društvo i lati se istog posla... Između ova dva društva mora se pojaviti jedna nezdrava utakmica... i još jednom naglašavam, da je svako osnivanje paralelnih društava jedna velika pogreška, jedan veliki greh prema društvu... Mi nemamo tako ogroman broj spremnih i savesnih žena da bismo mogli njima popuniti sva odgovorna mesta po društvima.“
V ďalšom čísle Živeny Štefánia pokračuje príspevkom pod názvom Slovinky, obohatenom fotografiami popredných slovinských ženských osobnosí. „Je ich menej ako nás Sloveniek, ale majú viacej spolucítenia, viacej smyslu pre spoločnú národnú prácu. Ich zápal pre národné veci nezbledol od prevratu. Čo je príčinou u nás Slovákov a aj u iných Slovanov, že pri svobode materinskej reči mnohým sa zdajú národné veci bezvýznamnými, ba sú im až ľahostajné?“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 11 - 12, s. 215 - 217)
Z príležitosti kongresu Medzinárodného združenia vysokoškolsky vzdelaných žien vo Wellesley (SŠA), Štefánia v Živene prestavuje aj dr. Xéniu Atanasijevićovú, docentku belehradskej univerzity, ktorú si juhoslovanky vybrali za svoju delegátku. (Živena roč. XXI, 1931, č. 4, s. 114) A slovenskú ženskú verejnosť s prvými univerzitne vzdelanými Srbkami, ktoré mali veľký význam pre kultúrny rozvoj Srbska, oboznamuje aj A. Dollinayová-Vračanová. (Živena roč. XXI, 1931, č. 5, s. 141 - 142)
Zaujímavá je aj Štefániina krátka próza. Pod iniciálmi Š. M. Nachádzame krátku prózu Na poli, v ktorej znázorňuje usilovného, ale naivného mladého muža, ktorý aj napriek upozorneniam podľahne zvodom peknej, ale nestálej dievčiny... (Živena, roč. X, 1919, číslo 3, s. 56)
Podobné aktivity literárneho a publicistického rázu vyvíjali vtedy mnohé aktivistky ženského hnutia vo Vojvodine.
Medzi ne nesporne patria aj:
Ľudmila Hurbanová, dcéra Vladimíra Hurbana st., ev. kňaza (syna Jozefa Miloslava Hurbana) a sestra Vladimíra Konštantína Hurbana (Vladimíra Hurbana Vladimírovho - VHV), tiež ev. kňaza, bola I. predsedníčkou (1921 - 1924) a potom I. podpredsedníčkou ÚSČSŽ v Juhoslávii, ktorá od svojich detských čias stála v službe buditeľskej, neúnavne pracujúc usporadúvaním ochotníckych divadiel a píšuc kroniku slovenských ochotníckych predstavení v Starej Pazove. Tým udržala fakľu národného povedomia Slovákov najmä v časoch predprevratových. (Živena roč. XXI, 1931, č. 2, s. 54)
Ľudmila sa narodila 8. júna 1978 v Starej Pazove. Jej strýcom z matkinej strany, Augusty r. Štúrovej, bol Ľudovít Štúr a jej strýcom z otcovej strany bol Svetozár Hurban Vajanský.
Bola najstaršou medzi súrodencami. Po nej sa narodil spomínaný Vladimír Konštantín, potom Miloslav, po ňom Miloslav Jozef a Bohumil-Ján. Poslední traja však umreli v útlom veku. Ľudovú školu (6 rokov) vychodila v rodisku u Martina Kopčíka 4 roky a 2 roky chodila do chorvátskej školy k Ljubici Pavičićovej. Vo vzdelávaní pokračovala doma u svojho otca priprávajúc sa na prijímacie skúšky na ženské 8 ročné lýceum, ktoré v tom čase v Záhrebe založil Iso Kršnjavi. Prijali ju hneď do tretej triedy, lebo prvé dve skladala súkromne. Bývala na nemeckej ev. fare v rodine ev. farára Dr. Júliusa Kolačeka, ktorý mal deti, Frederiku a Waltera, podobného veku, takže vedľa nich Ľudmila hravo zvládla i nemčinu. Už v rodičovskom dome získala i dobrý základ francúštiny, lebo obaja rodičia ovládali aj túto reč.
Tretiu a štvrtú triedu skončila s vyznamenaním. Žiaľ, pre zlý finančný stav doma, nemohla pokračovať v tomto školení, ktoré si ročne vyžadovalo 800 zlatých. Pol roka sa v Zemúne učila krajčírskemu remeslu a potom zostáva pri rodičoch. Po ich smrti vedie bratovu domácnosť, pomáha mu v kancelárii, a 30 rokov vedie matričný úrad na fare, až do smrti svojho brata. Potom sa živí z „almužny“, ktorú dostávala z obecnej pokladne ako sociálne ohrozená, tiež určitú sumu z Krajinskej cirkvi, ako i niečo zo staropazovskej cirkvi. Príchodom Vladimíra Vereša za farára v Starej Pazove v novembri r. 1951, Ľudmila Hurbanová sa stáva akoby členom jeho rodiny a zostáva pod prístreším tzv. Hurbanovskej fary až do svojej smrti v nedeľu 19. októbra 1969, po prvom zvonení do kostola, dožijúc sa, už úplne slepá, hlbokej staroby. Občas ju vraj opanovala melanchólia, že jej život bol „sfušovaný“, o čom svedčia aj jej verše:
Život môj bol pustatinou a tápäla som po nej.
Šťastie vzalo do krajších krajov a fatamorgána sa smiala
Oázy boli prekrásne len málo ich bolo
A semúm horúci vial na rozpálené čelo.
Ľudmila Hurbanová s kráľovským vyznamenaním
Ľudmila veľmi rada čítala, okrem slovenskej, zvlášť ruskú a juhoslovanskú literatúru. S bratom Vladimírom mala bohatú knižnicu, ktorá vraj počas dvoch vojen mnoho pretrpela. I sama mnoho písala. Uverejňovala príspevky v Národných novinách už pred prevratom. Tam jej vyšli príspevky: Slečna a vrabec, Jednota, Koruna surovosti, Bor a jedľa, Dúha. Prispievala kratšími článkami a reportážami do Národnej jednoty, Živeny, do detského časopisu Zornička. V Živene jej vyšla Sugestia a Šťastie. Do Cirkevných listov (XLVII - 1933) zasiela svoj článok Cesta za slovenskou Bibliou – správna cesta pod pseudonymom Ľudmil Šthurban, a nevrlo prijíma fakt, že redakcia jej článok podpisuje ako Ľud. Mil. Hurbanová.
Zdramatizovala Kukučínovu poviedku Rysavá jalovica. Eržika Mičátkova v Listoch z Juhoslávie o tom píše: „Tak Ľudka Hurbanová zdramatizovala „Rysavú jalovicu“. Pod tlač to sotva príde – my si to poodpisujeme a zahráme pre náš ľud, naše ženy!“ (Živena roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28)
Podľa slov Vladimíra Vereša, ev. farára v St. Pazove, tento rukopis sa stratil a nikde nebol uverejnený. Rukopis bol poslaný aj samemu Kukučínovi, ktorý navštívil Ľudmilu Hurbanovú, priniesol späť jej prácu a pochvalne sa o nej zmienil, podotknúc, že by to mohla aj sfilmovať.
Ľudmila napísala aj veselohry Stôl a Na letnom byte, ktoré vyšli v Rozhľadoch. V Petrovskom kalendári (1938) uverejnili jej Čo videla tmavá noc a v Zorničke Chlapci a vtáci a Sliepka a kačica.
Bohatý archívny materiál, ktorý vlastnila Ľudmila Hurbanová sa časom (hlavne vo vojnách) rozpŕchol kade-tade. Niečo z toho sa našlo a uskladnilo na domácej pôde, v cirkevnom archíve v Starej Pazove. Sama Ľudmila však listy J. M. Hurbana, ktoré písal synovi do Starej Pazovy odovzdala Matici slovenskej, ako i listy strýca Vajanského, ktoré písal zo segedínskeho väzenia.
Ľudmila Hurbanová často navštevovala Slovensko – príbuzných a martinské národné slávnosti, a vôbec, rada cestovala. Bola v Pešti, Viedni, Benátkach... Zúčastňovala sa valných zhromaždení spolkov (Živeny, Spolku slovenských žien, Slovenskej muzeálnej spoločnosti, ktorej bola i zakladajúcim členom).
Marína Maliaková r. Ormisová (1861 Nižná Slaná – 1945 Zvolen, manželka Jozefa Maliaka, historika a dcéra revúckeho profesora a slovenského pedagóga Samuela Ormisa), prispievateľka do Dennice a Živeny a prekladateľka z chorvátčiny. Napísala novelu Orgovánová besiedka, ktorá vyšla r. 1901 v Slovenských pohľadoch; v Dennici (1904 - 1905) má cestopisný Výlet do chorvátsko-dalmatínskeho prímoria a r. 1907, tiež v Dennici úvahu Zo života horvatských žien. V Slovenskej žene uverejnila novelu Rulíčkino cestovanie, v Živene (roč. XV.) preklad z chorvátčiny Na návšteve u rodiny (Josip Kozarac) a tiež v Živene (roč. XVII.) cenné rozpomienky Pred štyridsiatimi rokmi.
Blanka Fábryová rod. Maliaková (1893 - 1964), dcéra z prvého manželstva Jozefa Maliaka s Katarínou Čásarovou. Prvý jej článok vyšiel 1910 v Dolnozemskom Slováku. Má niekoľko článkov v rozličných chorvátskych a srbských časopisoch, ako i americko-slovenských, nemeckých a českých, v Národných novinách, Slovenskom denníku, Pluhu (vo Zvolene), v Živene, Slovenských pohľadoch, Prúdoch a inde a tiež v otcovej Domácnosti a škole. V Živene nachádzame jej príspevky aj pod pseudonymom Južná. Niektoré z príspevkov v Živene sú: Národopis a Živena (Živena 1925, č. 7 - 8), Keď smreky zašumia (Živena 1926, č.3, s. 48 – 50), Zima – k 70-tym narodeninám Terézie Vansovej (Živena 1927, č. 3 - 4, s. 48 -50), Sedliačka maliarka (Živena 1927, č. 5), Jagluk (Živena 1930, č. 3).
Zlata Porubská rod. Jesenská z Kysáča, učiteľka. Narodila sa 11. augusta 1892 v Osjeku z rodičov Juraja Jesenského, evanjelického kňaza a Hermíny rod. Ededyovej, ktorá skončila gazdinskú školu v Leherschule v Temišnári. Zlata navštevovala nemeckú základnú školu v Osjeku; učiteľskú školu v Osjeku 1912/1913; Udžbársku školu pre domácnosť a šitie v Osjeku; bola na kurze pre slovenský jazyk v Martine roku 1932; 1936 je na študijnom pobyte na Sorboni v Paríži; navštevuje rôzne „naukobehy“ pre literatúru. Ako učiteľka päť rokov pracovala v Novom sade a tridsať rokov v Kysáči. Už na dôchodku, ako 70 ročná, zapísala sa na Filozofickú fakultu v Novom Sade, odbor nemecký jazyk a literatúra, čo i skončila. Umrela 1. júla 1971.
Keď ide o spoločensko-organizačnú a kultúrnu činnosť, medzi dvoma vojnami Zlata bola vedúcou v kysáčskom ženskom spolku československých žien, po vojne odbočky Antifašistického frontu žien, bola aktívna v Čítacom spolku, nacvičovala divadlá, bola vedúcou dorastu Červeného kríža (napísala aj hymnu – slová a hudbu pre dorast Červeného kríža Hej, pod prápor Červeného kríža) a podpredsedníčkou miestnej organizácie Červeného kríža v Kysáči, aktívna bola aj v Kole srbských sestier.
Literárne sa aktivovala 1913. Prispievala do rôznych časopisov, tlači: Slniečko, Nádeje, Evanjelický hlásnik, Živena, Národný/Ľudový kalendár, Národné noviny, Nový človek, Náš život, Dennica, Slovenka, Hlas ľudu.
Písala proti alkoholu a nikotínu a mala o tom prednášky.
Podpisuje sa ako ZPJ, Báčvanská, Aurelia. Píše aj po chorvátsky, tiež prekladá z viacerých jazykov.
Osobne sa poznala s E. M. Šoltésovou, s ktorou sa aj dopisovala a pomáhala pri preklade jej knihy Moje deti do nemčiny. Tiež s J. Jesenským a Zorou Jesenskou, s Rázusovou Martákovou, Osuským...
V Živene nachádzam jej prácu Jelica Belović-Bernadzikowská (K jej päťdesiatročnej spisovateľskej činnosti) – portrét juhoslovanskej fokloristky, učiteľky a spisovateľky pochádzajúcej z Osjeku. (Živena roč. XXIII, 1933, č. 4, s. 111 - 113)
Z rukopisných záznamov sa okrem iného dozvedám, že „bola vyznamenaná svätosávskym ordénom za spoluprácu a prekladateľskú činnosť a za spolunažívanie s juhoslovanskými národmi ako i to, že sa v Páríži zúčastnila Všeslovanského zjazdu žien, pobudla na rôznych študijných cestách v Československu (Martin, Praha), u nás v Dubrovniku, bola v Dánsku a Škótsku.
Oľga Textorisová (1880 Revúca – 1938 Blatnica), pedagogička a spisovateľka, v rokoch 1907 - 1917 pôsobila v Chorvátsku. V Živene uverejňovala Rozpomienky z doby vojny (Živena roč. XI, 1921, č. 4 – 10)
Zaujímavosti z Dolniakov uverejnené v rôznych rubrikách Živeny, ktoré nám tiež poukazujú nielen na vzájomné informovanie, ale aj prelýnanie sa spoločensko-kultúrnych hodnôt Slovanov vôbec:
Všeličo. „Ľudovú zábavu usporiadali dňa 28. marca novosadskí Slováci. Hrali Bludára od Fr. Urbánka. Po divadle bola tanečná zábava, spojená s tombolou, telegrafom a inými spoločenskými hrami.“ (Živena, roč.1, 1910, č. 4, s. 96)
Miešaná beseda. „1. februára t. r. umrel v Novomsele pri Vinkovciach Mikuláš Abaffy, ev. farár a senior horvatsko-slavonský v 64. roku života. Bol i vo svojom postavení, i svojím osobným rázom významným, závažným činiteľom; jeho smrť znamená ztratu nie len pre jeho užšiu rodinu, lež i pre jeho národ.“ (Živena, roč.VIII, 1917, č. 1, s. 15)
Živena, máj 1918, roč. IX, č.7-12, s, 90 prináša text Miriany: Smutná dedina, venovaný slečne Terke Kováčovej, Kysáčanke, v ktorom sú dozvuky I. sv. vojny popretkávané srbskými výrazmi a piesňou Tamo daleko...
Kronika. „Dňa 25. novembra t. r. umrel v Kysáči v Juhoslávii po dlhej chorobe v 52. roku života Vladimír Mičátek, ev. učiteľ. Už z rodičovského domu osvedčený Slovák, vždy mnoho trpel za svoje presvedčenie, ale najmä za svetovej vojny bol nemilosrdne prenasledovaný, preháňaný, internovaný a vôbec vystavený všetkým zlobám, aké boly za maďarskej vlády v úžitku proti nemaďarským ľuďom. Keby nám svoje vtedajšie zkúsenosti bol napísal, tvorily by pozoruhodnú kapitolu o maďarskom vladárení nad nami. Naše čítajúce obecenstvo zná ho ako prekladateľa z juhoslovanských literatúr, s ktorými nás on najpilnejšie oboznamoval.“ (Živena roč.XII, 1922, č. 12, s. 237)
Kronika. „Dňa 21. augusta umrela na Blede v Juhoslávii na srdcovú chorobu pani Danica Hristićová, predsedníčka Národného ženského savezu a prvá dvorná dáma kráľovnej Marioly. Narodila sa r. 1864 v Belehrade, bola učiteľkou, ale skoro vydala sa za známeho belehradského advokáta Hristića. Bola jednou z najhorlivejších národno-politických pracovníc. Po osvobodení spojila všetky ženské spolky v Juhoslávii v príkladnú organizáciu Národného ženského savezu, do ktorého vstúpil i Spolok československýcj žien.“ (Živena roč.XIII, 1923, č. 9, s. 178)
Michal Rúžek tiež v Živene uverejnil List z Juhoslávie, Pivnica 15. Októbra 1924 a píše o augustových národných slávnostiach v Petrovci, gymnáziu, Sokoloch, Spolku československých žien... (Živena roč.XIV, 1924, č. 10-11, s. 210)
Čitateľa zaujme aj Slovenská svadba v Padinej Z rukopisu †Alberta Martiša (Živena roč. XIV, 1924, č. 12, s. 230)
Kronika. „Slávnostný večer na počesť Eleny Maróthy-Šoltésovej usporiadala 2. marca v Kysáči v Juhoslávii odbočka Ústredného spolku československých žien a kysáčska roľnícka mládež. Na programe bola prednáška o spisovateľke Elene Maróthy-Šoltésovej od neunavnej pracovníčky E. Mičátkovej, nasledovaly spevy, deklamácie z Vajanského a Janka Kráľa a predstavenie „Sľubov“ Tajovského. Čistý zisk. 1000 dinárov, na základinu pre dievčenský ústav, čo by chcely juhoslovanské Slovensky založiť a ktorý by dostal meno „Ústav Eleny Maróthy-Šoltésovej““. (Živena roč. XIV, 1924, č. 3, s. 60)
Kronika. „Zo spolkového života Sloveniek v Juhoslávii Dňa 14. februára 1926 náš kysáčsky odbor Ústredného spolku čs. žien sriadil pekné ľudové večierky bratov Chalupkovcov, ktoré boly hojne navštívené, ba možno povedať manifestačné. Slečna predsedníčka E. Mičátková mala prednášku „Ján Chalupka, pisateľ divadelných hier, a Samo Chalupka, pevec národný“. Poukázala na kňazov, opravdových to duchovných vodcov svojho ľudu; poukázala, že divadlo je nie hriech, ako to tu poniektorí vykladajú. Ján Chalupka divadlom budil národné povedomie, naprával pomýlených. Divadlo je chodník k národnému životu, pestujme ho s láskou, aby sme nezaostávali za inými. Samo Chalupka, hovorila prednášateľka, zaspieval krásnym, prístupným spôsobom k ľudu. Ako náš Vajanský o ňom napísal: Krásna romanca „Kebych vedel, kde kto leží, kam to tá noc ráno beží“ prešla do úst ľudu. Po prednáške devy z ľudu krásne nám to zaspievaly. P. Macák pekne zarečnil „Mor ho!“ Z. Heverová „Juhoslovanom“ a zasa spev „Koníku môj vranný“ a Zuzka Gombárová zarečnila „Zabitý“. Zatým naši ochotníci zahrali podarene pri veselej nálade „Starého zaľúbenca“ od Jána Chalupku, a akoby filmový obraz, poslovenčený a upravený pre divadlo E. Mičátkovou: „Hostia“ od Jackieva. Početné domáce obecenstvo (Kysáč je roľnícka dedina) s pánom rychtárom a pani rychtárkou a hosťmi Srbmi, Rusmi, Čechmi bavilo sa do rána, a rozchádzajúc sa privolávalo slávu Chalupkovcom. – V nedeľu, 28. februára ideme do Nového Sadu na slovenské divadlo.“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 3, s. 57)
Ženké snahy. „Vyznačenie srbských žien Československom. Na návrh našej vlády prezident T. G. Masaryk vyznačil ženský spolok „Cvietu Zuzorić“ v Belehrade a známu spisovateľku a sociálnu praovníčku Zorku Kveder-Demetrovićovú zo Záhrebu rádom Bieleho ľva IV. stupňa, panie Leposavu Hristićku, Oľgu Stanojevićku, Kristu Ďordevićku, Persu Vukičevićku, Ružu Vinaverovú z Belehradu a Desanku Terzibašićku, ženu generála v Kragujevci, zlatými medajlami rádu Bieleho ľva za zásluhy na kultúrnom poli.“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 4, s. 77)
Kronika. „Z Kysáča v Juhoslávii nám píšu, že v Brode umrela 23. novembra 1926 pani Ľudmila Abaffy, rod. Lehotská, vdova sriemskeho seniora Mikuláša Abaffyho, v 73. roku príkladného života. Nebohá bola zakladajúcim členom Živeny a horlivou národovkyňou. Vychovala šestoro roduverných detí. Večná jej pamäť!“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 11 - 12, s. 237)
V Živene sa zjavuje aj článok U Kukučínov, ktorý napísala Kysáčanka Julka Kováčová-Pavlovová (1899 - 1951), učiteľka. (Živena roč. XVIII, 1928, č. 11, s. 252 - 254)
Ináč sa dalmatínska tematika a Brač dosť často zjavujú na stranách Aj Almanachu Živeny, aj Živeny, zvlášť po vyjdení románu Dom v stráni.
Vedúca ženského hnutia v období realizmu, Elena Maróthy Šoltésová, cez Kukučína nadväzovala vzťahy so záhrebským ženským hnutím, takže aj jej diela sú najčastejšie prekladané do chorvátčiny.
Juhoslovanskí Slováci na návšteve u Kukučína, 1928
Kronika. „† Terézia Mičátková. Dňa 3. mája 1929 umrela v Kysáči v S. H. S. Najstaršia dcéra zvečnelého národovca-učiteľa Jána Mičátka, Terézia Mičátková, verná dcéra slovenského národa, v 63. roku požehnaného života. Zvečnelá bola z tých obetivých žien, ktoré s príkladnou láskou žertvovali život za svojich. Utratiac včasne matku, zriekla sa výhod i vydaja a ujala sa výchovy šiestich osiralých bratov a sestár. Vychovali ich s otcom a Božou pomocou národu. Bola pochovaná a oplakaná ľudom pri veľkej účasti. Večná jej pamäť!“ (Živena roč. XIX, 1929, č. 7, s. 168)
- Dollinayová-Vračanová v rubrike Zo ženského sveta píše o Výstavke ľudového umenia juslovanských Slovákov. (Živena roč.XXI, 1931, č. 6, s. 170)
Zozbierala a v časopise Náš život uverejňovala aj zaujímavé Myšlienky o ľudovýchove..
Feministický pohyb, i keď zo začiatku skromne, ale zjavne kráča po pevnej pôde k uskutočneniu svojich vznešených národných cieľov nielen na Slovensku (známy je najmä tzv. ženský štvorlístok: Timrava, Šoltésová, Vansová, Podjavorinská), ale aj medzi juhoslovanskými autorkami a tento môj pohľad na činnosť a tvorivosť niektorých z nich je iba pripomenutím, že tento pohyb neskôr priniesol veľké tvorivé plody.
Upriamila som sa hlavne na dve naše ženské aktivistky, Eržiku a Štefániu Mičátkove, prostredníctvom ktorých sa do časopisov na Slovensku, zvlášť do Živeny, dostávajú informácie z južnej Slávie, vyvíja sa silná komunikácia, vznikajú nové idey na spoluprácu, spoločné aktivity, produktívne návštevy, atď. Naše ženské aktivistky boli nielen dvojsmernými mostami juhoslovansko – slovenskej spolupráce, ale túto spoluprácu vychyľovali v rôznych smeroch, stýbajúc náhrdelník čulej všeslovankej spolupráce.
Dobovú tlač, staré fotografie a pod. zbieram od útleho detstva, vždy som mala blízko ku kolekcionárstvu, takže som sa aj opierala o pramene, ktoré vlastním, najmä časopis Živena, v ktorom aj nachádzame najviacej materiálu a príkladov k spracovávanej téme. Škoda, že neuctievanie, neprajnosť, zosmiešňovanie..., možno i nepochopenosť ženských snáh a prebúdzajúcej sa emancipácie žien, ješitnými mužmi (stačí jeden, akého spomína E. Mičátková), spôsobuje nenahraditeľnú škodu v stopách nielen dobového informovania, ale aj činnosti žien v prospech pokrokovejšej spoločnosti vôbec. Tak sme, napríklad, zostali ochudobnení o mnohé informácie zo ženského sveta v Národnej jednote, kedysi najčítanejšej na týchto priestoroch, i širšie.
Pomocná literatúra:
- Živena, zábavno-poučný časopis
- Ľudmila Berediová-Stupavská: Retrospektíva Spolku kysáčskych žien; Eržika Mičátková, nositeľka Radu svätého Sávu V. stupňa (zborník prác Kysáč 1773 – 2013, SVC B. Petrovec, s. 720 – 726 a 843)
- Pamätnica Živeny, Neografia Martin,1996
- Ján V. Ormis: Literárno/historická publicistika 1 (SVC B. Petrovec 2013)
- Dr. Ján V. Ormis: Kultúrne snahy Slovákov v Juhoslávii (Kníhtlačiareň úč. Spol. Petrovec 1935)
- Jan Kmeć: Jugoslovensko-slovačke slavističke veze, Novi Sad, 1987
- Evanjelický hlásnik, mesačník Slov. ev. a. v. cirkvi v SFR Juhoslávii
Ľudmila Berediová-Stupavská:
AKTIVISTKY ŽENSKÝCH SPOLKOV, AKO MOSTY JUHOSLOVANSKO - SLOVENSKEJ SPOLUPRÁCE
„Náš všedný život anjelov má jasných,
nimi sa jagá v dúhy farbách krásnych.
Závan ich krídel cítime kol seba,
unáša nás v svet blaženosti neba.
Ich vrava, piesne zvonivé a milé
budia v nás city veľké, ušľachtilé.
...
Či znáte zbor ich nežný, utešený?
Hoj, znáte dobre! To sú – naše ženy!“
Fr. Urbánek 1/
Povedomie slovanskej kmeňovej a jazykovej príbuznosti sa objavuje už v starých kronikách. Srbsko-slovenské vzťahy siahajú hlboko do minulosti. Späté sú aj s presunom našich predkov do týchto končín, keď priamo prichádzajú do styku s bratským srbským živlom, aby potom spoločne čelili rôznym politickým, vojnovým, šovinistickým a iným nástrahám v priebehu dejín, zdieľajúc spoločný osud.
Zvlášť príslušníci evanjelického vierovyznania vo Vojvodine, ktorým uspelo zachovať si národnú identitu, bojujúc práve za slobodu vierovyznania, nikdy nezabúdajú na Slovensko. Vzťahy s matičnou krajinou pretrvávajú aj povolávaním si mnohých farárov a učiteľov, ktorí potom, príduc zo starej vlasti, vychovávali našich predkov v silnom slovenskom, ale aj slovanskom duchu a uplatnili sa tu aj v širšej spoločnosti, stanúc sa neraz vedúcimi osobnosťami vzdelávacích, kultúrnych a iných inštitúcií (aj srbských). Vzájomné poznávanie sa dvoch národov vyústilo v silné srbsko-slovenské a pozdejšie juhoslovansko-československé styky. Slováci žijúci vo Vojvodine začali byť živým mostom spolupráce bratských slovanských národov nielen na týchto priestoroch, ale aj omnoho širšie.
Po boku silných a úspešných mužov, do spoločenského života sa zapájajú aj ženy, ktorých široké spektrum záujmov a cieľov vyústilo v aktívne ženské hnutie.
______________________________________________________________________________
1/ Citát úryvku básne Františka Urbánka, uverejnenej v prvom čísle ženského ilustrovaného časopisu Živena, ktorý začal vychádzať v januári 1910 v Turčianskm sv. Martine na Slovensku a prvými redaktormi boli Elena Maróthy Šoltésová a Pavel Socháň, ktorý potom do Živeny prispieval početnými dobovými fotografiami zobrazujúcimi kraje a kroje nášho ľudu.
Živena, ako spolok slovenských žien, v mnohom súvisela s rozvojom ženských aktivít a spolkového života u nás. Spolok Živena bol založený 4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Martine v rámci matičných slávností. Vytýčiac si vysoké ciele „dôstojnému pochopu povolania ženského pohlavia zodpovedajúce tak účinkovať, aby slovenské dcéry, ktorejkoľvek vrstvy vlasti našej, vzdelaly sa za mravné, súce, pilné hospodyne a za horlivé dcéry vlasti a národa“ ani netušili, že po zatvorení Matice slovenskej (1875) Živena zostane vlastne jediným fungujúcim slovenským spolkom.
Na šírenie osvety a vzdelania medzi slovenskými ženami slúžili Almanach Živeny (od r. 1872), prvý ženský časopis Dennica (od r. 1898) a Letopisy Živeny (od r. 1896) a časopis Živena (1910), ktorý postupne získava širší než beletristický ráz, keď feminizmus bol takrečeno len na začiatku boja za práva ženy.
Už v Almanachu Živeny medzi novými členmi prihlásenými od 21. augusta 1895 do 30. júna 1898 nachádzame mená: B. Zakladatelia II. triedy: pod č. 116 Hurbanová Augusta, Stará Pazova, 117 Hurbanová Ľudmila, Stará Pazova, 119 Krnová r. Beniačova Oľga, Nový Sad, 123 Kvačalová Ľudmila, Petrovec, 127 Medvecká Julia, Selenča; C. Riadni členovia: pod č. 43 Grúniková Anna, Petrovec, 59 Lekárová Mária, Petrovec, 60 Mackovičová Anna, Selce, 61 Medvecký Karol, Selenča, 62 Maršallová Marína, Petrovec, 64 Speváková Zuzana, Petrovec, D. Roční členovia: pod č. 19 Kvačalová Terezia, Petrovec.
Silné rodinné, či priateľské putá spájajúce Slovákov a vôbec Slovanov zo severnej s južnou časťou Rakúsko-Uhorska produkovali čulú spoluprácu na poli vedeckom, cirkevnom, vzdelávacom, literárnom, a vôbec kultúrnom. Keď chceme sledovať rozvoj týchto stykov, najjednoduchšie je opierať sa o pramene informácií z dobovej tlače.
Tak nám už Sošit 8 Živeny z roku 1910 odhaľuje, že za výborníčku Spolku Živena na správny rok 1910 okrem iných dám (Marína Horvátová, Ľudmila Kvačalová, Mária Medvecká, Marína Ormisová Maliaková, Anna Pivková, Terézia Vansová, Oľga Krnová, Ľudmila Markovičová a iné) zvolili aj Kysáčanku Eržiku Mičátkovú s prosbou, aby “idúce povinnosti vzaly na seba a pracovaly na zveľadení spolku, lebo nesmieme zabúdať, že výborníctvo každého spolku vždy je spojené s istými povinnosťami, že nemá to byť púha prázdna hodnosť”. (Živena roč. I, 1910, č. 8, s. 189)
V ten istý deň, 3. augusta 1910, po valnom zhromaždení Živeny, konalo sa aj zriaďujúce valné zhromaždenie Lipy, účastinárskej spoločnosti pre napomáhanie ľudového priemyslu. A tu, ako jedinú predstaviteľku z našich končín, Eržiku Mičátkovú z Kysáča, zvolili do výboru Lipy v spoločnosti mien, ako čo sú: Ľudmila Riznerová-Podjavorinská, Viera Markovičová, Elena Országhová, Pavel Socháň, Oľga Daxnerová, Ľudmila Daxnerová a iné. Za prvú úlohu mali vyhľadávať známe ženské vyšívačky, ktoré by chceli za zárobok pracovať pre Lipu, pestovaním slovenských ľudových ornamentov a motívov, aby tak presvedčili cudzinu, že “umelecké predmety, ktorými Lipa obchoduje, sú výtvorom slovenských rúk a tak vyvrátiť mylné dojmy, že Slováci sú národ bez originality, bez kultúry.” (Živena, roč. II, č. 10 - 11, s. 244)
Prostredníctvom slečny Eržiky Mičátkovej sa aj v ťažkých vojnových časoch (1916) zjavil veľký počet odoberateliek a čitateliek Živeny aj v Kysáči, rôzneho spoločenského postavenia a záujmov, ktoré Eržika spojila v krúžok a na jej podnet boli fotografované dievčence a ženy v kroji aj na našich priestoroch. Redakcia Živeny v rubrike Listáreň redakcie Mičátkovej odpisuje takto:
„S radosťou sme prijali i druhý a tretí Váš soznam nových predplatiteliek „Živeny” a i hneď k tomu dokladáme, že keby sme v každej našej väčšej obci mali čo len jednu takú za našu spisbu a naše časopisy opravdove, účinne zaujatú dušu, by naša vec v tomto ohľade za krátky čas radostne pokročila. Myšlienka o fotografovaní je výtečná… Vďaka Vám – a bohdaj by ste našli na všetky strany aspoň sto nasledovníc!...” (Živena, roč. VII, 1916, č. 1, s. 22)
Kysáčanka Terézia Kováčová, ktorú na podnet E. Mičátkovej odfotil P. Socháň, 1910
Sama Eržika posiela do Živeny fotografie, medzi iným aj fotografiu Kysáčaniek, predplatiteliek Živeny. (Živena roč.VII, 1916, č. 4, s.77)
Odoberateľky a čitateľky Živeny z Kysáča s E. Mičátkovou (stojí prvá z prava), 1916
K tejto fotografii nachádzame aj záznam: „Tešíme sa, že zaujatosťou slečny Eržiky Mičátkovej môžeme svojmu čitateľstvu predložiť obrázok niektorých odoberateliek nášho časopisu v Kysáči. Je ich veru pekný krúžok a jednako je tu nie ešte ani polovica všetkých, čo sú tam na „Živenu” predplatené. Milo je pozrieť na ne, ináč iste rôzneho spoločenského postavenia, rôznych záujmov, atď., tu však akoby v jednu dobrú snahu spojené pod očima svojej obhájkyne. Jedna z nich, Marienka Kardelová, žaluje sa nám medziiným na dnešné ťažké časy, ako chybí mužská práca a ako ony, dievčence, pre potešenie v týchto smutných časoch spievajú si túto pieseň:
Poď sem, milý, voľačo ti poviem,
Už musíš ísť, veď ja to dobre viem.
Poviem ti len jedno-dve slovíčka,
Schovaj si ich do svojho srdiečka.
Moje srdce z kameňa tvrdého
Rozpukne sa od žiaľu veľkého.
Od žiaľu, od mnohého trápenia
Moje oči horké slzy ronia.
Tak ťa, milý, na Boha porúčam,
Už sa s tebou na veky rozlúčam,
Nemôžem viac slovíčka vysloviť,
Lebo musím žiaľne slzy roniť.
No neplačte, nieže, švárne panny!
Veď zasvieti slniečko nad vami,
Zasvieti vám i jasná hviezdička,
Nezabije každého guľôčka.
Takto sa naše Slovenky i na Dolniakoch spevom potešujú.
My srdečne pozdravujeme všetky, i tu zobrazené i nezobrazené odoberateľky „Živeny“ v Kysáči!“ (Živena roč.VII, 1916, č. 4, s. 85)
Potom nie div, že úspešný spolok Živena bol silnou vzpruhou a vzorom na založenie Ústredného spolku československých žien (ÚSČSŽ) v Kráľovstve SCHS (v Novom Sade 11. mája 1921) a v mnohom súvisel nielen s náplňou jeho činnosti, ale aj organizačnou štruktúrou. Svetozár Hurban Vajanský bol do konca svojho života tajomníkom spolku Živena a tak aj pri voľbe dočasného predsedníctva ÚSČSŽ za tajomníkov zvolili Vojta Režného a Mojmíra Bodického.
Založeniu ÚSČSŽ predchádzalo formovanie niekoľkých ženských spolkov. Vychádzajúc z údajov Živeny, prvým takým spolkom – krúžkom bol nesporne ten v Kysáči, aktívny už roku 1916, v roku 1920 založili Spolok slovenských žien v Novom Sade, tiež v Kovačici. Z Eržikiných Listov z Juhoslávie v Živene sa dozvedáme, že vlastne ona bola zasvätená do práce: dajúc jej návody a nové stanovy, spolok Živena ju poveril organizovať „odbory Živeny v Báčke, Banáte a Srieme... A keď americké Slovenky môžu patriť do Živeny, naša Juhoslávia by nás v tom nehatila...“, píše Eržika. (Živena roč. XIV, 1924, č. 1, s. 14)
Čo do slovensko-srbských ženských stykov, významný je údaj zo septembrovej Živeny 1921, č. 9, kde na strane 178 okrem zakladania Ústredného spolku československých žien informujú, že „začiatkom septembra (1. – 3.) mal byť v Belehrade congress Sväzu Juhoslovanských Žien. I tento spolok je výslovne národného charakteru, v ňom Srbky, Horvátky a Slovinky v jednu snahu spojené chcú pracovať na národnom a vzdelanostnom povznesení juhoslovanských žien, chcú však pri tom pestovať i čím užšie sesterské styky s inoslovanskými ženami a ich spolkami. My Slovenky od Živeny tiež želáme si vstúpiť s oboma spolkami do sesterského pomeru a dosiahneme toho najľahšie prostredníctvom svojich rodných sestier v kráľovstve SHS.”
„Prajeme tomuto sesterskému spolku československých žien, aby sa zdarne rozvil a stal sa pestovateľom a zachovateľom česko-slovenského svojrázu nielen v odeve, lež i v živote našich žien v kráľovstve SHS.“ (Živena roč. XII, 1922, č. 3, s. 58)
Hviezdou stálicou v týchto dianiach na poli svojrázneho ženského hnutia, vtedy v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, ale i širšie, zasväcujúc svoj život princípom romantizmu, bola už spomínaná Eržika (Alžbeta) Mičátková (18. 11. 1872 – 29. 12. 1951 v Kysáči), dcéra Alžbety rod. Maršallovej a Jána Branislava Mičáteka (1837 - 1905), učiteľa, publicistu a známeho národného dejateľa z Kysáča, účastníka Memorandového zhromaždenia (1861) a zakladajúceho zhromaždenia Matice slovenskej v Martine (1863), ktorý založil Slovenský čítací spolok v Kysáči (1862), takže aj svojich sedem detí, ktoré z deviatich zostali nažive, zvlášť synov Ľudovíta (1874 - 1928) a Vladimíra (1871 - 1922), ako aj dcéru Eržiku vychovával v aktivistickom národnom duchu.
Eržika sa v živote venovala sociálno-hospodárskej a osvetovo buditeľskej činnosti. Aktívne pracovala v ochotníckom divadle a v ženskom hnutí. Veď ako inak, keď jej vlastný brat Ľudovít vykonával funkciu prvého predsedu Československého zväzu v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, predsedu Slovenskej strany v Juhoslávii a Československej besedy Šafárik. Takže Eržika so šikovnou švagrinou, Štefániou Mičátkovou, mohla aktívne a nehatene kovať a realizovať plány týkajúce sa spoločenského postavenia a života žien vôbec.
Vznik Československej republiky (1918) priniesol aj slovenským ženám novú kvalitu a podmienky na činnosť. Jedna z redaktoriek Živeny, Zora Jesenská, vo svojom referáte, ktorý nesmel byť prednesený na Zjazde československých žien v Prahe 1946 píše: „Slováci sú národ, ktorý roku 1918 zázrakom vstal z mŕtvych, vyšiel z hrobu. Lebo hrobom mu bolo Uhorsko, kde vládla surová maďarská rozpínavosť...“
Elena Šoltésová vo svojom príspevku v Živene r. 1919 pod názvom Nové úlohy venuje sa ženskej otázke, „ktorá zrejmo ide so všeobecným pokrokom, je ním vyvolaná a ona ho navzájom napomáha.“ (Živena roč. X, 1919, č. 3, s. 50) Uvádza, že „neudržateľný je starý poriadok, podľa ktorého žena patrí výlučne do domácnosti a všetky verejné diela má spravovať výlučne muž...“ Pripráva Slovenky na ešte jednu nevyhnutnú novú úlohu, a to je hlasovacie právo, ako pri obecných voľbách, tak i pri voľbách vyslancov do národného zhromaždenia, tiež právo byť volené. Vyzýva, aby „všetky ženy s celou silou i oddanosťou, nečakajúc nijakej odmeny chopily sa dobrovoľnej činnosti, kdekoľvek môžeme byť užitočnými... Každá nemôžeme dokazovať veľké veci, ale každá máme konať všetko, čo môžeme... osvecovať náš nepovedomý ľud, ísť za ním, zbližovať sa mu vnútorne... V našom položení by sa teraz na príklad české intelligentné ženy rozchodily po celom kraji a svolávali by shromaždenia dedinských žien, aby im povysvetlovaly, čo treba, napravily im rozum... Potom pomáhať chudobe, vdovám s nedospelými deťmi; starať sa o opateru chorých a opustených, o mravnú i hmotnú opateru detí na seba ponechaných... To by bola dôstojná úloha osvietených dcér národa...“
Presne týchto zásad sa dodržiavala aj Eržika Mičátková. Po Veľkej vojne (1918) bola podpredsedníčkou, ale aj tajomníčkou (1921 - 1923) Spolku ev. žien v Kysáči a 9. októbra 1921 sa stáva dlhodobou predsedníčkou novozaloženého spolku žien v Kysáči, ako pobočky Ústredného spolku československých žien, ktorého sa po Ľudmile Hurbanovej (vnučke Jozefa Miloslava Hurbana) r. 1924 stala predsedníčkou.
Spolok prechádzal mnohými úskaliami, činnosť žien bola často mnohými nepochopená a zaznávaná. „Ženy z ľudu sú na spolky neprivyknuté, a vedúce naše panie po obciach neveľmi sa starajú... Ústredie začalo registrovať ženskú prácu v „Národnej jednote“ k vôli povzbudeniu našich žien, no pre drsné, nedobroprajné vystúpenie mužského nečlena prestala táto užitočná práca.“ (Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 158)
Aj o rok neskoršie sa v Živene, v rubrike Ženské snahy zmieňuje o problematike pasívnosti členiek, keď píše: „Nie je dosť byť voleným, nie je dosť byť členom, ale i záujem úprimný treba mať o jediné ženské sdruženie, ktoré nik nepodporuje...“ A zasa sa kriticky zmieňuje o nepochopenosti ženskej spoločenskej aktivity, keď „poniektorí páni nečlenovia chcú diktovať a ukazovať smer v novinách nápadmi na ženskú vec, čo, pravda, veci neprospieva...“, porovnávajúc danú situáciu so spolkom Živena, „kde otcovia naši sami stali do služieb ženského spolku Živena... aby vždy kráčali ako i druhé vzdelané národy samostatne osvetou k svobode.“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 11 - 12, s. 238)
Členky pobočky Ústredného spolku československých žien v Kysáči,
Eržika Mičátková sedí v strede. Po jej pravej strane sedí Zlata Porubská Jesenská a po ľavej Terézia Kováčová Šalanská, vedľa ktorej skraja sedí pokladníčka spolku Zuzana Mandáčová, moja prababka.
Zúčastňovala sa aj rôznych ženských konferencií a ako jediná Slovenka, zastupujúca Češky a Slovenky, bola na druhom kongrese Malej ženskej antanty v Belehrade od 28. októbra do 5. novembra 1924, kde sa rokovalo o mnohých dôležitých otázkach politických, sociálnych a ženských a nadviazala styky so všetkými vedúcimi Slovankami. (V kráľovskom paláci bol koncert a recepcia na počesť delegátok.) (Živena roč. XIV, 1924, č. 10 - 11, s. 217)
O tomto všetkom potom informuje aj verejnosť na Slovensku prostredníctvom Živeny, ale sú známe aj jej príspevky pod názvom Listy z Juhoslávie a črty – informácie o srbských aktivistkách. Okrem príležitostných správ a článkov, uverejnila aj beletristické pokusy zo života na dolnozemskej dedine, v ktorých literárne inklinovala k postrealistickému modernizmu. Šikovne, obrazne, dejovo a jazykovo ladené k nášmu prostrediu sú jej poviedky v Živene Anča samopašnica (1929) a Katuškino previnenie. (1932)
V Listoch z Juhoslávie, ktoré venuje „Slovutnej panej Elene Maróthy-Šoltésovej, spisovateľke a predsedníčke Živeny“, v texte ju oslovuje s „Teta“, opisuje svoje city zo straty brata Vladimíra, ale vraj, „chcem Ti i všetkým Slovenkám podať niečo radostného – hlboký svoj žiaľ v srdci si ponechám...“ a píše o krste následníka trónu, na ktorom i sama bola prítomná, o Ústrednom spolku československých žien (Živena roč. XIV, 1924, č. 1, s. 14), o kráľovskej svadbe, o aktivitách spolkov žien a nedostatku aktívnych ochotníkov, ľudí, učiteľov, notárov... (Živena roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28), o dojmoch z ciest... Pútavo píše o Dubrovniku, o Lokrume, o tom, ako sa vyzvedala o Dr. Čingrijovi, o ktorom od Vajanského vedela, že mal rád Slovákov (Živena roč. XIV, 1924, č. 9 a 12,); opisuje návštevu u Bencúrov v Lipiku roku 1927, vo svojich Momentkách z ciest, ktoré venuje Ľudke a Aničke Hurbanovej. (Živena roč. XVII, 1927, č. 5, s. 93 - 95)
Dar juhoslovanských Sloveniek kráľovičovi Tomislavovi vo vyhotovení Lipy (ľudový priemysel. účast. spolok v Turčianskom Sv. Martine).
Pozdejšie, už ako 62 ročná, Eržika Mičátková pre svoje časté putovanie, ale aj z iných dôvodov, má problémy v spolku v Kysáči, keď na výročnej schôdzi 18. februára 1939 jednomyseľne žiadali jej demisiu na post predsedníčky, čo ona rozhodne odmietla. Z jej rukopisnej pozostalosti však možno usúdiť, že vo všetkom tomto nechýbala určitási nedoprajnosť, či komplex menejcennosti niektorých členiek spolku, zvlášť Zlaty Porubskej...
Ďalšie svoje Listy z Juhoslávie (Cyklus II) venuje Panej Bohdane Škultéty. Dôraz dáva na odchod „z otcoviny do dedoviny – ako si náš ľud volá Slovensko.“ Opisuje ako sa ľudia, celé rodiny, uberajú späť na Slovensko húfne, loďou. S nimi sa viezla i Eržika, uberajúc sa do Martina na otváranie Sokolovne... (Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 131 – 132, č. 9, s. 173 - 174) V Bratislave pobudla u profesora Hrdličku, za ktorým bola vydatá Elena Abaffyová z Kysáča. (Živena roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 208 - 214)
III. cyklus Listy z Juhoslávie venuje Ľudmile Podjavorinskej, ktorej v listoch tyká a oslovuje ju s „Drahá Ľudmila!“ Spomína v nich ako spoločne pobudli na Kalemegdáne v Belehrade (Ľudmila (1872-1951) chodila do Kysáča 1904 a 1906 na dohovory s Vladimírom Mičátkom, za pomoci ktorého prekladala básne Branka Radičevića, Lazu Kostića a Antona Aškerca) a vytešovali sa z mena Hotel Slávia, v ktorom pobudli, aby sa konečne dočkali aj „širokej, velikej a krásnej Slávie v skutočnosti!“ Spoločníčku jej robí imaginárna „slečna básnička“. Pútavo opisuje štvrté valné zhromaždenie srbských, slovínskych a chorvátskych žien v Skoplji, na ktorom sama zastupovala Slovenky a Češky z Juhoslávie. (Živena roč. XVI, 1926, č. 3, s. 52 - 54) Tiež informuje o ženskom hnutí v Amerike, ktoré je proti politickým stranám a propaguje vzájomnosť v práci všetkých politických strán, ktoré by mali mať ten istý záujem – pokrok v krajine... „Ale čože hovoriť: keď si tak pomyslím, čo slovanské a slovenské ženy konajú a konaly fyzicky, je nad ženské sily. A vzdelanostne boly ukrátené neblahými pomermi v Uhorsku; i vzdelanie i blahobyt len v svobode sa rozvíja...“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 5, s. 91 - 92)
Obsiahlu, ale malebnú a pútavú správu na pokračovanie o Kongrese národného ženského zväzu SCHS na Blede 1926 Eržika venuje Oľge Janoškovej-Albini v V. cykle Listov z Juhoslávie. (Živena roč. XVII, 1927, č. 3 - 4, s. 69)
Oľga jej na to odpovedá textom Odveta a rozpomienky (Eržike Mičátkovej). (Živena roč. XVII, 1927, č. 6, s. 111 - 115)
V Živene Eržika priblížila verejnosti aj osobnosť Zlaty Kovačevićovej, rodenej Lopašićovej, ktorá vraj bola „pravým zlatým darom pre národ horvatský“. Zakladala dobročinné spolky, Spolok pre národné tkanivá a výšivky v Petrinji (1908), v čase vojny pomáha postihnutým rodinám... Roku 1920 stala sa prvou podpredsedníčkou Národného ženského zväzu. Mnohé ženské spolky ju vyhlásili za svojho čestného člena a tak aj Ústredný spolok československých žien 11. augusta 1924. (Živena roč. XVII, 1927, č. 1, s. 13 - 14)
Zlata Kovačevićová
Eržika bola teda poprednou predstaviteľkou dolnozemskej literatúry v medzivojnovom období. Okrem jej bohatých príspevkov v rôznych časopisoch (Dolnozemský Slovák, Dennica, Živena, Slovenské pohľady a iné časopisy) vyznačuje sa aj bohatou prekladateľskou činnosťou. Zo srbochorvátčiny prekladala do slovenčiny Ivana Cankara, Ksavela Šandora Đalského, Branislava Nušića a Janka Leskovara. Prekladá aj zo slovinčiny a ruštiny do slovenčiny, ako aj zo slovenčiny do srbochorvátčiny. „Hľadeli sme na poli vzájomnosti spoznať sa i literárne bližšie...“ (Živena roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28) Takto informuje Eržika a teší sa z úspechu preloženej Vajanského Rubačovej žienky do srbčiny (Drvosečina ženica), ktorá vyšla v Ilustrovaných novinách. Zo srbčiny zasa preložila a do Denníka zaslala Poviedky zo života kráľa Petra.
Vo svojej próze sa zameriavala na práva žien a život dolnozemských Slovákov a písala aj príležitostné básne, z ktorých najznámejšou je báseň – nekrológ venovaná bratovi Vladimírovi. Postarala sa, aby jeho Srbské rozprávky vyšli práve v rámci dvojstého výročia príchodu Slovákov na tzv. Dolnú zem (1940), 18 rokov po Vladimírovej smrti a ešte stale smútiac za bratom precitlivene uvádza:
“Bratovi Vladimírovi
Posväťujem Ti túto knihu Tvojich prác, Tvojich trudov dlhoročných. Tu je iba malý zlomok tej neúmornej práce, ktorú si obetave konal na poli duchovného sbližovania nášho slovenského národa s bratským hrdinským národom srbským.
S veľkou láskou učil si našu mládež a náš ľud milovať Slovanstvo, pestovať bratstvo a poznávať svetlé postavy srbského národa, s ktorým tu žijeme v bratskej svornosti; národa, ktorý má klasických národných hrdinov; národa, ktorý nám vždy bol jedinečným príkladom bojov a hrdinského obetovania sa za národnú česť a slobodu svojej vlasti.
V tomto duchu pracoval si celý svoj život, ako aj náš dobrý Otec a naši bratia Ján Svätopluk a Ľudovít Miloš.
Zo sesterskej lásky a hrdosti dvíha Ti tento malý pomník Tvoja sestra
Eržika Mičátková
Kysáč, januára 1940”
Keď sa ženil kráľ Alexander I. s rumunskou princeznou Máriou, pri svadobných slávnostiach vraj čestné miesto zaujali i juhoslovanskí Slováci a Česi, zastúpení Česko-slovenským zväzom a Ústredným spolkom česko-slovenských žien pod vedením predsedníčky Eržiky Mičátkovej. Vo svojich ľudových krojoch boli najviac obdivované a najživšie pozdravované vo veľkom sprievode, v ktorom šli ženy v krojoch zo všetkých krajov kráľovstva. Pred kráľa predstúpili najprv dve dievčatá v dolnozemskom kroji nesúc mu dar – bohato zlatom a striebrom vyšívanú košeľu, v škatuli Dušanom Jurkovičom umelecky vystrojenej. Za nimi šli dve dievčatá v piešťanskom kroji, s darom pre kráľovnú – skvostne zlatom a hodvábom vyšívaný trnavský kroj v krásnom koši, zdobenom rozmarínom a stuhami. Nakoniec išli pani Nováčková v plzenskom a Eržika Mičátková v kysáčskom kroji, ktoré prebrali dary od dievčat a odovzdali ich do rúk kráľovského pára. V poslednej vete príspevku v Živene o tejto udalosti je naznačené, že aj zástupcovia Slovenskej republiky na čele s dr. Benešom „boli prijímaní so zvláštne srdečnou pozornosťou.“ (Živena roč. XII, 1922, č. 6, s. 116)
Zúčastnila sa aj slávnosti odhalenia pomníka 44 Slovákom postrieľaným v lete 1918 v Kragujevci a za turčianske Slovenky oddala veniec s trikolórou.
(Živena roč. XIV, 1924, č. 9, s. 175)
Keď 30. marca 1924 sekcia Matice srbskej Matica naprednih žena, postaviac sa do služby slavianskej vzájomnosti, usporiadala slávnosť na počesť prezidenta Masaryka, preukazujúc svoju vďaku, funkcionárky Ústredného spolku československých žien vstúpili za členov do Matice naprednih žena (Matice pokrokových žien), aby tento spolok podporovali. (Živena roč. XIV, 1924, č. 5, s. 96 - 97)
Z príležitosti oslavy štátneho jubilea 28. októbra 1928 v Belehrade kráľ Alexander vyznačil záslužným krížom Sv. Sávu niekoľkých Slovákov a Čechov. Medzi nimi i slečnu Eržiku Mičátkovú, za jej obetavú činnosť na poli osvety a slovanského zbližovania. (Živena roč. XVIII, 1928, č. 11, s. 263) A 13. augusta 1932 jej v obecnom dome v Kysáči udelili Čestný diplom a peňažnú odmenu z Kráľovského fondu Juhoslávie 2.500 dinárov. Zapísané nachádzame:
„ZAPISNIK
Sastavljen u Kisaču 13. avgusta u Kisaču prilikom predavnja nagrade 2500.- dinara iz Kraljevskog fonda i diplome g. Mičatek Jelisaveti, predsednici Udruženja čehoslovačkih žena u Jugoslaviji.
Prisutni su od strane vlasti:
- Dr. Laza Popović, sreski načelnik, Opštinsko poglavarstvo i predstavništvo opštine Kisač, ustanova i ostalo građanstvo.
Sreski načelnik pozdravlja prisutne, ističe važnost današnje svečanosti, čita naređenje Kr. Banske uprave K. Br. 1158 od 1. avg. 1932. god. Zatim ističe zasluge i vrline Mičatkove Jelisavete iz Kisača, čega radi je imenovana odlikovana Kraljevom nagradom od 2500.- din.:
Rad predsednice Udruženja čehoslovačkih žena u Jugoslaviji g. Eržike Mičatkove.
Porodica Mičatek, otac i sinovi, poznati su nam kao radenici za Slovenstvo. U tim stopama vidimo i njegove kćeri.
Rad na prosveti Eržike Mičatkove: prevodi na slovački jezik Nušića, Matavulja, Djalskog, Ivana Cankara, Lava Tolstoja. Njena Pisma iz Jugoslavije, koja šalje za list „Živenu“, koja upoznaju bratski narod u Čehoslovačkoj sa jugoslovenskim prilikama u ženskom pokretu i lepotama naše Jugoslavije, njene crte iz rodnog sela, stihovi za bratom, predavanja na svim stranama u našoj domovini, njeno kolo slavenskih lutaka, narodnih nošnji i vezova svuda je steklo veliki odziv po izložbama, kao i njen socijalni rad kod nas i u Beogradu i Banatu, podizanje zaštite za služničad slovačku.
Bila je odlikovana ordenom Sv. Save V stepena a sada iz Kraljevskog fonda počasnim diplomom i novčanom nagradom.
Nakon ovoga predaje imenovanoj diplomu i 2500.- din. nagrade.“
Eržika Mičátková s kráľovským vyznamenaním, maľba Z. Medveďovej
Zo Spolkových správ v Živene sa dozvedáme, že na požiadanie slečny Eržiky Mičátkovej odbor Živeny v Bratislave pre národopisnú výstavu Ústredného spolku československých žien kúpil a s pomocou trnavského odboru Živeny obliekol dve veľké bábky do nádherne vypracovaného trnavského kroja – mužského a ženského, v hodnote vyše 800 Kčs, „aby nezabudly, aké nádherné obleky ich prastarí rodičia tu na Slovensku nosili.“ (Živena roč. XVII, 1927, č. 5, s. 100) Už v nasledovnom čísle Živeny je zverejnené Mičátkovej Poďakovanie drahým sestrám z odboru Živeny v Bratislave za skôstny dar. Výstavku krojov vraj v Kysáči navštívilo vyše tisíc osôb z ľudu, okrem škôl a Sokolov. Poďakúva sa i Ústrednému spolku českých žien v Prahe, citujúc Kollára: „Vědy slavským potekou též žlabem, kroj, zvyk i zpěv lidu našeho bude módnym nad Seinou i Labem.“ (Živena roč. XVII, 1927, č. 6, s. 119) Nesmelo vynášam svoj predpoklad, že je to práve kroj, ktorý vidno z nasledujúcej fotografie.
Eržika Mičátková v kroji
Štefánia Mičátková (19.8.1887 – 13.2.1980 v Trenčíne), bola manželkou JUDr. Ľudovíta Miloša, ktorej otec Karol Michalec bol bratrancom Ľudovíta Štúra. Narodila sa v Trenčíne, kam sa po manželovej smrti aj vracia. V rokoch 1905 – 1912 vyučovala v ľudovej škole v Starej Pazove. Okrem toho, že sa venovala ženskému hnutiu horliac o národné veci a kultúrne potreby, nacvičovala slovenské ochotnícke divadelné hry, organizovala kultúrno-spoločenské večierky v Novom Sade, na ktorých sa okrem Slovákov zúčastňovali aj Srbi. Keďže niektorí ochotníci nevedeli dobre po slovensky čítať, sama ich tomu učila. Často vraj domov prichádzala celkom bez hlasu...
Bola spoluzakladateľkou Ústredného spolku československých žien v kráľovstve SCHS, Jadranskej stráže (1926) a Jednoty slovanských žien v Trenčíne (1933).
Z oblasti pedagogiky a ženského hnutia aktívne prispievala do dobovej tlače, najmä Dolnozemského Slováka, ktorého vydával jej manžel Ľudovít spolu s Milošom Krnom, potom do Slovenských pohľadov, Domácnosti a školy a inde.
V Živene, roč. XIX., 1929, č. 4., s. 91 prispela článkom Ku založeniu Jednoty slovanských žien, poslala podrobnú správu o výstavke slovenských výšiviek v Petrovaradíne, ktorá bola od 25. do 27. mája 1918 a predajné exponáty boli objednané z Lipy a z Družstva skalického: „Naše Slovenky-roľníčky tu v Báčke a v Srieme, bývajúc na žírnych rovinách, viacej sú gazdovskou robotou zaujaté, ako ich sestry na severe. Nezbýva im času venovať sa výšivkárskemu umeniu, nekrášlia si ním svoju odev. Preto keď sa nám zažiada vidieť naše krásne výšivky, dáme si doniesť kollekciu z Lipy martinskej alebo z Družstva skalického...“ Vyjadruje potešenie, keď sa podarí popredať čím viacej výšiviek. Spomína početné chorvátske a srbské mená návštevníkov a navrhuje, že by „nebolo od veci, keby sa voľakedy u nás, niekde na Slovensku, sriadila výstava horvatských výšiviek, aby sme si navzájom poznávaly naše národné umenie.” (Živena roč. IX, 1918, č. 7, s. 110 - 111)
Zo Štefániinho Dopisu z Juhoslávie (Živena roč. XI, 1921, č. 10, s. 198), v ktorom informuje o porade ÚSČSŽ 5. septembra počas Slovenských národných slávností v Petrovci sa dozvedáme, že otvoriac poradu, predsedníčka Ľudmila Hurbanová ako hlavný cieľ spolku vytýčila „pestovanie všemožnej vzájomnosti medzi slovanskými ženami...“ Rozhodli, „aby zastupiteľky Ústr. Spolku čsl. žien na ljubljanskom kongrese slavianských žien v kráľ. SHS navrhly, aby ich spolok, „Sväz juhoslovanských žien“ a slovenská „Živena“ vstúpily do bližších stykov a vzájomne napomáhaly svoje ciele, dajúc tým podnet i podklad k Sväzu všeslovanských žien, ktorý by sa v budúcnosti mal utvoriť, lebo Slavianky máme jednotne pokračovať, keď máme pracovať na slovanskej vzájomnosti, čo je našou povinnosťou k budúcnosti Slavianstva.“ V pokračovaní informujú o potrebných zbierkach na kúpu Česko-slovenského domu v Novom Sade, v čom im pomoc sľubuje i Liga československých žien v Amerike... Okrem iného navrhli, aby slovenské učiteľky pri ručných prácach kreslili deťom slovenské vzory, ktoré by sa mali aj medzi tunajším ľudom rozširovať, čo by malo vyústiť vo vydanie zbierky, z príkladu Slovincov, ktorí ich už majú niekoľko. Všetky návrhy by sa mali riešiť na prvom valnom zhromaždení 28. októbra 1921. Tu ale Štefánia Mičátková informuje o Orientálnom veľtrhu v Bratislave, a o svojich dojmoch z výstavky výrobkov slovanského ľudového umeleckého priemyslu, umiestnenej v radnici. Zúčastnili sa ho aj Chorvátky z Udrugy záhrebskej a Srbky z Kola srpskih sestara z Belehradu. Jedny s nádhernými výšivkami, druhé s pirotskými ćilimami (kobercami). Dá sa však vycítiť zo Štefániinej správy jemná výčitka z vystátia očakávaného nadviazania spolupráce, keďže „Žiadúce by bolo bývalo, aby pri svojom pobyte v Bratislave i popredná pracovníčka horvatská, pani Frangešová, bola sa oboznámila s našimi slovenskými paniami, aby tak, z blízkej známosti osôb a národného života v slovenskej metropole, bola si mohla odniesť dobré dojmy od nás do svojho bieleho Záhreba.“
Štefánia Mičátkova, rod. Michalcová
Určite z pera Štefánie Mičátkovej je aj text pod názvom Rozpomienka autorky M., (Živena roč. IX, 1918, č. 10 – 11, s. 163) kde sa spomínajú predvojnové udalosti (1906), keď si novosadskí Srbi riadievali každoročne na pravoslávne Hromnice Tri jerarcha, národnú zábavu, na ktorú z mesta a okolia vedelo prísť aj 6000 ľudí. Tešili sa na to vraj aj sriemske slovenské dievčatá, ktoré boli požiadané prísť v kroji, „aby srbské roľnícke ženy si toho povšimly, a spomenuly si na krásu ich zabudnutých, odložených „nošnjí““. A potom, keď vstúpili do Veľkej dvorany „n-ského“ Grand Hotelu, ktorá bola dúpkom naplnená, so srdečnosťou im šli v ústrety, obdivovali kroje a z úst do úst sa nieslo: „Slovakinje!“ Potom opisuje hudbu tamburíc a sladké ťahavé melódie, aké „vari ani jeden iný národ nemá…“, guslara, ktorý spieval pieseň Smrt majke Jugovićov, národný tanec, tiež, ako sa čiernooký mládenec zaliečal našej deve: „Ako ćeš biti moja žena, ja ću biti Slovak!“. Spomína sa tu aj tradičná júnová vychádzka do Fruškej Hory, v organizácii Dolnozemského Slováka, malebná príroda, Stražilovo a povestný Branko Radičević… V ďalších perličkách – rozpomienkach opisuje svoju cestu s manželom k moru, stretnutie vo vlaku s poľským manželským párom, všetko vďaka podobnej reči; pobudnutie v spoločnosti rekonvalescentov z talianskeho bojišťa: „Bolo to milo počuť toľko slavianskych rečí, ktoré plynuli v harmoniu zvučného akkordu. Jeden z pánov i poznamenal: „Ale sme sa tu zaujímave sišli: Ty si Čech, tu Horvat, tam Srb, Slovinec a Slovák!“ S malou námahou, ale sa rozumeli.“ A že tunajší Slováci a Slovenky boli pevnou sponou nielen medzi „dolnými“ a „hornými“ Slovákmi, ale aj inými príslušníkmi slovanských národov svedčí aj voňavá kytica ruží, ktorú autorka Rozpomienok dostala od jedného dôstojníka z Liky so slovami: „Izvolite primiti ovu kiticu cvieća od nas Hrvata uz pozdrav, koji molim da protumačite našoj braći tamo pod Tatrama.“ Za pozornosť sa vraj priateľom Chorvátom odvďačila napíšuc im na ružové lístky pieseň J. Kmeťa z roku 1844 venovanú odchodu Chorvátov z prešporskej právnickej akadémie:
Nad nami sa krútia sokoly,
Nie im je už Dunaj po vôli,
Horvati, junáci,
Na srdci Vás nosia Slováci.
Keby sme neboli sputnaní,
Tiež by sme leteli za Vami:
Horvati, krajania,
spomínať Vás budú Tatrania!
Vo svojich rozpomienkach zo svojho života pre zaneprázdnenosť prácou, výchovu siedmich detí a spústa návštev či z Československa, či z domova, znemožnená bola pokračovať. V jednom z listov adresovaným svojim deťom v neskorších rokoch píše: „Často zdržal tata na obede spolupracovníkov zo zväzu. To sa dvere v našom dome v Novom Sade nezatvárali...“ A keďže jej manžel Ľudovít bol preokupovaný rôznorodou prácou a záväzkami, požiadal ju prevziať kultúrne záležitosti a korektúru Dolnozemského Slováka, čo nebolo vôbec jednoduché, lebo slovenské texty sádzali srbskí tlačiari.
Na stranách Živeny Štefánia podáva zaujímavé drobnosti o živote a práci Slovákov v Juhoslávii; informuje aj o slávnosti profesora „bábu“ Jovanovića v Novom Sade dňa 1. mája 1925 pri príležitosti jeho 50 ročnej činnosti na novosadskom štátnom gymnáziu, keď mu jeho bývalí žiaci oddali krásny dar, ku ktorému prispeli i novosadskí Slováci nazbierajúc 3000 dinárov, zúčastniac sa tiež veľkolepej slávnosti. Tiež slovenskú verejnosť informuje o sv. Sávovi, ako jednom z „najjasnejších zjavov srbskej histórie...“; venuje úctu aj manželke dr. Svetozara Miletića, ktorá po krátkej nemoci usnula 15. mája 1925; informuje, že na svojej študijnej ceste po Juhoslávii koncom apríla navštívil i báčanských Slovákov a bol vrelo vítaní v ich pohostinnom dome veľký priateľ všetkých slovanských národov dr. Robert William Seton-Watson, známy aj ako Scotus Viator; pre Rusov v Juhoslávii, na ich maticu so sídlom v Ľubľane, novosadské Slovenky nazbierali vyše 2000 dinárov; nezabúdajúc na svoju rodnú vlasť, v rámci československej besedy Šafárik v Novom Sade, Slováci a Srbi spoločne oslávili 75 ročné jubileum prezidenta Masaryka; báčanskí Slováci tiež rozoberajú možnosť usporiadania slávnosti odhalenia pamätnej tabule pobytu P. J. Šafárika v Novom Sade a to v rámci storočného jubilea Matice Srbskej. Tlmočiac Štefániin list, Fedor Ruppeldt ešte píše: „Pri všetkých týchto prácach a všenárodných záujmoch, novosadské Slovenky nezabúdajú ani na svoju cirkev evanjelickú... horlive sa starajú o vnútornú a zovnútornú ozdobu svojho chrámu (slovensko-nemeckého). Na zadováženie viacej potrebných vecí do chrámu nasbieraly v posledné časy 8000 dinárov a na slovenský sirotínec v Kovačici nasbieraly 10.000 dinárov. Ako vidno, žijú rezko, a majú smysel a záujem pre všetko, čo dobrého v národe, v cirkvi i v novom štáte, ktorý hrdo menujú svojím.“ (Živena roč. XV, 1925, č. 6, s. 115 - 117)
Štefánia Mičátková „pocítila túhu oboznámiť sestry v Československu bližšie... o povstaní a bohatej činnosti „Kola srpskih sestara““. A tak na takmer šiestich stranách Živeny sú podrobné informácie o tomto spolku, i fotografie, ktorý je „skutočne jedno mohutné kolo srbkých žien, ktoré ako dcéry jednej matky: majky Srbie, obetovaly a obetujú majetky, schopnosti, ba i život vo všestrannej práci za svoj milovaný, mnohozkúšaný srbský národ... Historia tohto spolku ukazuje, koľko dobrého, vznešeného môžu ženy za svoj národ urobiť; možno z nej čerpať poučenie. Panie dvornej spoločnosti s prostými ženami z ľudu ruka v ruke, ako sestry, spolu pracovaly za svoj národ v jednom „Kole srbských sestár“, a nás Slovenky môže hrdosťou naplniť a oduševňovať povedomie, že s týmito hrdinkami spolu patríme do jedného ešte väčšieho kola – kola slavianskych sestár.“ Iniciátorkou založenia tejto organizácie bola vnučka sestry Svetozara Miletića, akademická maliarka Nadežda Petrovičová a meno mu dal známy dramaturg Branislav Nušić... (Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 122 - 128)
Šumadijské Kolo srbských sestier na jar 1925 pri pomníku postrieľaných Slovákov v Kragujevci (FOTO Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 129)
Štefánia okrem iného do Živeny prispieva aj informačnými štúdiami o popredných južnoslovanských ženských. Mieni, že „Keby sa všeslovanský sväz žien – ako to bolo navrhnuté a jednohlasne prijaté na kongrese juhoslovanských žien v Ľubľane 1922 – utvoril, poslúžil by mladším pokoleniam, ak by vydal album portrétov vynikajúcich slovanských pracovníc. Slovanky, ktoré v ťažkých časoch nadvlády germánsko-maďarskej, stojac v službe národných ideálov konaly a trpely, svojím životom a účinkovaním oduševnia...“ (Živena roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 206
Jedným z literárnych portrétov z pera Štefánie Mičátkovej bola Zorka Sime Lazićová – dcéra Stevana Miletića, bratranca Svetozárovho, s ktorou ju zoznámila Svetozárova dcéra Milica Tomićová. Svojho času vydávala aj Dečje novine, ktoré v roku, keď Štefánia o nej písala, mali aj 86 predplatiteľov na slovenskom gymnáziu v Petrovci. (Živena roč.XIII, 1923, č. 9, s. 166)
Od Zorky Štefánia prebrala a preložila text, ktorý určite s úľubou čítali odoberateľky Živeny – Krst kráľoviča Juhoslovanov. (Živena roč. XIV, 1924, č. 1, s. 16)
Zorka Sime Lazićová
Rubrika Živeny Kronika prináša zvesti o trojlístku vyznamenaných slovenských kultúrnych pracovníčok v Juhoslávii kráľom Alexandrom, ktorý za zásluhy na kultúrnom a humanitárnom poli a za rozširovanie všeslovanskej myšlienky rádom sv. Sávu V. stupňa vyznačil tri Slovenky: Štefániu Mičátkovú z Nového Sadu, Ľudmilu Hurbanovú z Pazovy a Alžbetu Vlčkovú z Nového Sadu. (Živena roč. XXI, 1931, č. 2, s. 53)
Medzi vynikajúce Slovanky, ktorých účinkovanie zanechalo nemiznúce stopy v živote národa a ktorú Štefánia predstavila čitateľstvu Živeny bola aj Mirka Grujićová, povedomá a nadaná Srbka, sekretárka a potom i predsedníčka Kola srbských sestier, prvá dáma kráľovnej Márie, aktívna v dobročinných spolkoch a v nemocnici Kola v Belehrade. Po jej boku sa do charity úplne zapája aj jej švagriná Mabel Grujićová, Amerikánka. Obe opúšťajú vlasť pri katastrofe Srbska a pešo cez Albánsko odchádzajú do Solúna, kde Mirka hneď zakladá výbor na pomoc utečencom. Rok pobudli aj v Aténach, odkiaľ sa Mabel vracia do Ameriky a tam píše do novín, agituje a robí miliónové zbierky na Červený kríž na Krfe a Solúne a Vojvodovi Mišićovi posiela veľkú sumu peňazí pre rodiny padlých junákov... Po vojne zakúpi priestranný kaštieľ v Selciach a ubytuje v ňom 50 sirôt, o ktoré sa stará ako vlastná matka. (Živena roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 206 - 208)
S Fraňou Tavčarovou, „markantnou reprezentantkou nášho slovanského kmeňa“ sa Štefánia zoznámila roku 1922 na kongrese juhoslovanských žien v Ľubľane. Podobne ako i Štefánia, i Fraňa bola manželkou úspešného muža Dr. Ivana Tavčara, spisovateľa – umelca, štátnika a bojovníka za slobodu Slovanstva. V Živene ju Štefánia predstavuje: „Pani Tavčarová je prvou Slovinkou, ktorá začala organizovať Slovinky na demokratickom základe, bez stavovského rozdielu, hlásajúc, že pri práci národnej a kultúrnej nie je miesto len pre „dámy“ a „panie“, ale prosto pre národne cítiace ženy.“ Založila Všeobecné slovinské ženské družstvo a celý rad odborov v spolku Sv. Cyrila a Metoda, ktorý pod rakúskym režimom udržoval slovinské školy. Materiálne pomáhala chudobným, zvlášť deťom, vojakom... Bola predsedníčkou aj telocvičného spolku Atene, Spolku žien SCHS pre siroty, Kola juhoslovanských sestier (filiálka Kola srbských sestier), spolku detského a materinského Domu Kraljice Marije, podpredsedníčkou Národného ženského zväzu v Juhoslávii. (Živena roč. XVI, 1926, č. 6, s. 109 - 111)
Na Kongrese juhoslovanského Národného ženského zväzu na Blede (24. – 26. 10. 1926) Tavčarová vyniesla návrh z tohto kongresu v Ľubľane (1922), ktorý dal Spolok československých žien v SCHS, aby „Národný ženský zväz čím skôr vstúpil do najužšieho styku so ženskými spolky v Československu k vôli ustanoveniu Všeslovanského ženského sväzu“ a nakladá vedeniu, aby sa táto „pekná idea oživotvorila“. (Živena roč. XVI, 1926, č. 9 - 10, s. 198) ÚSČSŽ totiž navrhoval, aby to bolo pod protektorátom dcér dvoch tvorcov nových slovanských štátov – princezny Eleny, dcéry kráľa Petra osloboditeľa a Alice Masarykovej.
Fraňa Tavčarová
Ku založeniu Jednoty slovanských žien so sídlom v Prahe i prišlo (v Živene roč. XIX, 1929, č. 2, s. 41 však píše, že „Myšlienka tejto jednoty skrsla vlastne už na poslednom všesokolskom slete, keď americké Češky navlrhly, aby sa i tu ženy spojily ku spoločnej kultúrnej činnosti, ako urobily v Amerike v „Jednote českých dám“...), o čom sa Štefánia Mičátková zmieňuje ako o „novom kroku k všeslavianstvu“ a jedným z konkrétnych krokov k tomu je návrh výmeny slovanských študentiek, aby Srbky, Chorvátky a Slovinky prišli letovať do Československa a Slovenky a Češky do Juhoslávie, aby tie, „ktoré nám budú vychovávať budúce generácie, navzájom poznaly by i seba i kraje, ľud, národné obyčaje a i jazyky.“ Za toto sa má zaujať Národný ženský zväz (NŽZ), Kolo srbských sestier a československé ženy v Juhoslávii. (Živena roč. XIX, 1929, č. 4, s. 91)
Avšak Alojzija Štebi vo svojom referáte podanom na výročnom zhromaždení Juhoslovanského národného ženského zväzu v Splite (8. okt. 1929), ktorý vyšiel aj tlačou pod názvom O SARADNJI DRUŠTAVA, Beograd 1929, na svoju zodpovednosť sa zmieňuje a kritizuje „život i rad naših društava i ono, o čemu se mnogo šapuće a malo glasno govori.“ I keď párkrát spomína, že nemôže povedať všetko, ako autorka týchto riadkov som si takmer istá, že Alojzija nepriamo upiera prstom práve na novovzniknutý spolok Jednoty slovanských žien (do ktorého sa zapájajú i Juhoslovanské spolky a niektorým ženským osobnostiam sa dostáva i vedúcich funkcií), že nie náhodou od NŽZ dostala za úlohu napísať referát na túto tému, ktorá nás aj v dnešnej dobe uisťuje o perpetuum mobile spolkovej, inštitučnej... rivality, obávajúc sa plytvaniu snahami, keďže sa v mnohých prostrediach, najmä v slovanskom zahraničí, zakladajú odbory Jednoty. „Taj ogromni broj društava je dokaz kako mi besmisleno cepamo snage... da se kod nas ne stvaraju društva iz stvarne potrebe, nego da se najčešće rukovode lični momenti..., koji su u pogledu važnosti funkcije... neko društvo započne posao koji se pokaže kao vrlo umestan i koristan... Ubrzo zatim iskrsne neko drugo društvo i lati se istog posla... Između ova dva društva mora se pojaviti jedna nezdrava utakmica... i još jednom naglašavam, da je svako osnivanje paralelnih društava jedna velika pogreška, jedan veliki greh prema društvu... Mi nemamo tako ogroman broj spremnih i savesnih žena da bismo mogli njima popuniti sva odgovorna mesta po društvima.“
V ďalšom čísle Živeny Štefánia pokračuje príspevkom pod názvom Slovinky, obohatenom fotografiami popredných slovinských ženských osobnosí. „Je ich menej ako nás Sloveniek, ale majú viacej spolucítenia, viacej smyslu pre spoločnú národnú prácu. Ich zápal pre národné veci nezbledol od prevratu. Čo je príčinou u nás Slovákov a aj u iných Slovanov, že pri svobode materinskej reči mnohým sa zdajú národné veci bezvýznamnými, ba sú im až ľahostajné?“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 11 - 12, s. 215 - 217)
Z príležitosti kongresu Medzinárodného združenia vysokoškolsky vzdelaných žien vo Wellesley (SŠA), Štefánia v Živene prestavuje aj dr. Xéniu Atanasijevićovú, docentku belehradskej univerzity, ktorú si juhoslovanky vybrali za svoju delegátku. (Živena roč. XXI, 1931, č. 4, s. 114) A slovenskú ženskú verejnosť s prvými univerzitne vzdelanými Srbkami, ktoré mali veľký význam pre kultúrny rozvoj Srbska, oboznamuje aj A. Dollinayová-Vračanová. (Živena roč. XXI, 1931, č. 5, s. 141 - 142)
Zaujímavá je aj Štefániina krátka próza. Pod iniciálmi Š. M. Nachádzame krátku prózu Na poli, v ktorej znázorňuje usilovného, ale naivného mladého muža, ktorý aj napriek upozorneniam podľahne zvodom peknej, ale nestálej dievčiny... (Živena, roč. X, 1919, číslo 3, s. 56)
Podobné aktivity literárneho a publicistického rázu vyvíjali vtedy mnohé aktivistky ženského hnutia vo Vojvodine.
Medzi ne nesporne patria aj:
Ľudmila Hurbanová, dcéra Vladimíra Hurbana st., ev. kňaza (syna Jozefa Miloslava Hurbana) a sestra Vladimíra Konštantína Hurbana (Vladimíra Hurbana Vladimírovho - VHV), tiež ev. kňaza, bola I. predsedníčkou (1921 - 1924) a potom I. podpredsedníčkou ÚSČSŽ v Juhoslávii, ktorá od svojich detských čias stála v službe buditeľskej, neúnavne pracujúc usporadúvaním ochotníckych divadiel a píšuc kroniku slovenských ochotníckych predstavení v Starej Pazove. Tým udržala fakľu národného povedomia Slovákov najmä v časoch predprevratových. (Živena roč. XXI, 1931, č. 2, s. 54)
Ľudmila sa narodila 8. júna 1978 v Starej Pazove. Jej strýcom z matkinej strany, Augusty r. Štúrovej, bol Ľudovít Štúr a jej strýcom z otcovej strany bol Svetozár Hurban Vajanský.
Bola najstaršou medzi súrodencami. Po nej sa narodil spomínaný Vladimír Konštantín, potom Miloslav, po ňom Miloslav Jozef a Bohumil-Ján. Poslední traja však umreli v útlom veku. Ľudovú školu (6 rokov) vychodila v rodisku u Martina Kopčíka 4 roky a 2 roky chodila do chorvátskej školy k Ljubici Pavičićovej. Vo vzdelávaní pokračovala doma u svojho otca priprávajúc sa na prijímacie skúšky na ženské 8 ročné lýceum, ktoré v tom čase v Záhrebe založil Iso Kršnjavi. Prijali ju hneď do tretej triedy, lebo prvé dve skladala súkromne. Bývala na nemeckej ev. fare v rodine ev. farára Dr. Júliusa Kolačeka, ktorý mal deti, Frederiku a Waltera, podobného veku, takže vedľa nich Ľudmila hravo zvládla i nemčinu. Už v rodičovskom dome získala i dobrý základ francúštiny, lebo obaja rodičia ovládali aj túto reč.
Tretiu a štvrtú triedu skončila s vyznamenaním. Žiaľ, pre zlý finančný stav doma, nemohla pokračovať v tomto školení, ktoré si ročne vyžadovalo 800 zlatých. Pol roka sa v Zemúne učila krajčírskemu remeslu a potom zostáva pri rodičoch. Po ich smrti vedie bratovu domácnosť, pomáha mu v kancelárii, a 30 rokov vedie matričný úrad na fare, až do smrti svojho brata. Potom sa živí z „almužny“, ktorú dostávala z obecnej pokladne ako sociálne ohrozená, tiež určitú sumu z Krajinskej cirkvi, ako i niečo zo staropazovskej cirkvi. Príchodom Vladimíra Vereša za farára v Starej Pazove v novembri r. 1951, Ľudmila Hurbanová sa stáva akoby členom jeho rodiny a zostáva pod prístreším tzv. Hurbanovskej fary až do svojej smrti v nedeľu 19. októbra 1969, po prvom zvonení do kostola, dožijúc sa, už úplne slepá, hlbokej staroby. Občas ju vraj opanovala melanchólia, že jej život bol „sfušovaný“, o čom svedčia aj jej verše:
Život môj bol pustatinou a tápäla som po nej.
Šťastie vzalo do krajších krajov a fatamorgána sa smiala
Oázy boli prekrásne len málo ich bolo
A semúm horúci vial na rozpálené čelo.
Ľudmila Hurbanová s kráľovským vyznamenaním
Ľudmila veľmi rada čítala, okrem slovenskej, zvlášť ruskú a juhoslovanskú literatúru. S bratom Vladimírom mala bohatú knižnicu, ktorá vraj počas dvoch vojen mnoho pretrpela. I sama mnoho písala. Uverejňovala príspevky v Národných novinách už pred prevratom. Tam jej vyšli príspevky: Slečna a vrabec, Jednota, Koruna surovosti, Bor a jedľa, Dúha. Prispievala kratšími článkami a reportážami do Národnej jednoty, Živeny, do detského časopisu Zornička. V Živene jej vyšla Sugestia a Šťastie. Do Cirkevných listov (XLVII - 1933) zasiela svoj článok Cesta za slovenskou Bibliou – správna cesta pod pseudonymom Ľudmil Šthurban, a nevrlo prijíma fakt, že redakcia jej článok podpisuje ako Ľud. Mil. Hurbanová.
Zdramatizovala Kukučínovu poviedku Rysavá jalovica. Eržika Mičátkova v Listoch z Juhoslávie o tom píše: „Tak Ľudka Hurbanová zdramatizovala „Rysavú jalovicu“. Pod tlač to sotva príde – my si to poodpisujeme a zahráme pre náš ľud, naše ženy!“ (Živena roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28)
Podľa slov Vladimíra Vereša, ev. farára v St. Pazove, tento rukopis sa stratil a nikde nebol uverejnený. Rukopis bol poslaný aj samemu Kukučínovi, ktorý navštívil Ľudmilu Hurbanovú, priniesol späť jej prácu a pochvalne sa o nej zmienil, podotknúc, že by to mohla aj sfilmovať.
Ľudmila napísala aj veselohry Stôl a Na letnom byte, ktoré vyšli v Rozhľadoch. V Petrovskom kalendári (1938) uverejnili jej Čo videla tmavá noc a v Zorničke Chlapci a vtáci a Sliepka a kačica.
Bohatý archívny materiál, ktorý vlastnila Ľudmila Hurbanová sa časom (hlavne vo vojnách) rozpŕchol kade-tade. Niečo z toho sa našlo a uskladnilo na domácej pôde, v cirkevnom archíve v Starej Pazove. Sama Ľudmila však listy J. M. Hurbana, ktoré písal synovi do Starej Pazovy odovzdala Matici slovenskej, ako i listy strýca Vajanského, ktoré písal zo segedínskeho väzenia.
Ľudmila Hurbanová často navštevovala Slovensko – príbuzných a martinské národné slávnosti, a vôbec, rada cestovala. Bola v Pešti, Viedni, Benátkach... Zúčastňovala sa valných zhromaždení spolkov (Živeny, Spolku slovenských žien, Slovenskej muzeálnej spoločnosti, ktorej bola i zakladajúcim členom).
Marína Maliaková r. Ormisová (1861 Nižná Slaná – 1945 Zvolen, manželka Jozefa Maliaka, historika a dcéra revúckeho profesora a slovenského pedagóga Samuela Ormisa), prispievateľka do Dennice a Živeny a prekladateľka z chorvátčiny. Napísala novelu Orgovánová besiedka, ktorá vyšla r. 1901 v Slovenských pohľadoch; v Dennici (1904 - 1905) má cestopisný Výlet do chorvátsko-dalmatínskeho prímoria a r. 1907, tiež v Dennici úvahu Zo života horvatských žien. V Slovenskej žene uverejnila novelu Rulíčkino cestovanie, v Živene (roč. XV.) preklad z chorvátčiny Na návšteve u rodiny (Josip Kozarac) a tiež v Živene (roč. XVII.) cenné rozpomienky Pred štyridsiatimi rokmi.
Blanka Fábryová rod. Maliaková (1893 - 1964), dcéra z prvého manželstva Jozefa Maliaka s Katarínou Čásarovou. Prvý jej článok vyšiel 1910 v Dolnozemskom Slováku. Má niekoľko článkov v rozličných chorvátskych a srbských časopisoch, ako i americko-slovenských, nemeckých a českých, v Národných novinách, Slovenskom denníku, Pluhu (vo Zvolene), v Živene, Slovenských pohľadoch, Prúdoch a inde a tiež v otcovej Domácnosti a škole. V Živene nachádzame jej príspevky aj pod pseudonymom Južná. Niektoré z príspevkov v Živene sú: Národopis a Živena (Živena 1925, č. 7 - 8), Keď smreky zašumia (Živena 1926, č.3, s. 48 – 50), Zima – k 70-tym narodeninám Terézie Vansovej (Živena 1927, č. 3 - 4, s. 48 -50), Sedliačka maliarka (Živena 1927, č. 5), Jagluk (Živena 1930, č. 3).
Zlata Porubská rod. Jesenská z Kysáča, učiteľka. Narodila sa 11. augusta 1892 v Osjeku z rodičov Juraja Jesenského, evanjelického kňaza a Hermíny rod. Ededyovej, ktorá skončila gazdinskú školu v Leherschule v Temišnári. Zlata navštevovala nemeckú základnú školu v Osjeku; učiteľskú školu v Osjeku 1912/1913; Udžbársku školu pre domácnosť a šitie v Osjeku; bola na kurze pre slovenský jazyk v Martine roku 1932; 1936 je na študijnom pobyte na Sorboni v Paríži; navštevuje rôzne „naukobehy“ pre literatúru. Ako učiteľka päť rokov pracovala v Novom sade a tridsať rokov v Kysáči. Už na dôchodku, ako 70 ročná, zapísala sa na Filozofickú fakultu v Novom Sade, odbor nemecký jazyk a literatúra, čo i skončila. Umrela 1. júla 1971.
Keď ide o spoločensko-organizačnú a kultúrnu činnosť, medzi dvoma vojnami Zlata bola vedúcou v kysáčskom ženskom spolku československých žien, po vojne odbočky Antifašistického frontu žien, bola aktívna v Čítacom spolku, nacvičovala divadlá, bola vedúcou dorastu Červeného kríža (napísala aj hymnu – slová a hudbu pre dorast Červeného kríža Hej, pod prápor Červeného kríža) a podpredsedníčkou miestnej organizácie Červeného kríža v Kysáči, aktívna bola aj v Kole srbských sestier.
Literárne sa aktivovala 1913. Prispievala do rôznych časopisov, tlači: Slniečko, Nádeje, Evanjelický hlásnik, Živena, Národný/Ľudový kalendár, Národné noviny, Nový človek, Náš život, Dennica, Slovenka, Hlas ľudu.
Písala proti alkoholu a nikotínu a mala o tom prednášky.
Podpisuje sa ako ZPJ, Báčvanská, Aurelia. Píše aj po chorvátsky, tiež prekladá z viacerých jazykov.
Osobne sa poznala s E. M. Šoltésovou, s ktorou sa aj dopisovala a pomáhala pri preklade jej knihy Moje deti do nemčiny. Tiež s J. Jesenským a Zorou Jesenskou, s Rázusovou Martákovou, Osuským...
V Živene nachádzam jej prácu Jelica Belović-Bernadzikowská (K jej päťdesiatročnej spisovateľskej činnosti) – portrét juhoslovanskej fokloristky, učiteľky a spisovateľky pochádzajúcej z Osjeku. (Živena roč. XXIII, 1933, č. 4, s. 111 - 113)
Z rukopisných záznamov sa okrem iného dozvedám, že „bola vyznamenaná svätosávskym ordénom za spoluprácu a prekladateľskú činnosť a za spolunažívanie s juhoslovanskými národmi ako i to, že sa v Páríži zúčastnila Všeslovanského zjazdu žien, pobudla na rôznych študijných cestách v Československu (Martin, Praha), u nás v Dubrovniku, bola v Dánsku a Škótsku.
Oľga Textorisová (1880 Revúca – 1938 Blatnica), pedagogička a spisovateľka, v rokoch 1907 - 1917 pôsobila v Chorvátsku. V Živene uverejňovala Rozpomienky z doby vojny (Živena roč. XI, 1921, č. 4 – 10)
Zaujímavosti z Dolniakov uverejnené v rôznych rubrikách Živeny, ktoré nám tiež poukazujú nielen na vzájomné informovanie, ale aj prelýnanie sa spoločensko-kultúrnych hodnôt Slovanov vôbec:
Všeličo. „Ľudovú zábavu usporiadali dňa 28. marca novosadskí Slováci. Hrali Bludára od Fr. Urbánka. Po divadle bola tanečná zábava, spojená s tombolou, telegrafom a inými spoločenskými hrami.“ (Živena, roč.1, 1910, č. 4, s. 96)
Miešaná beseda. „1. februára t. r. umrel v Novomsele pri Vinkovciach Mikuláš Abaffy, ev. farár a senior horvatsko-slavonský v 64. roku života. Bol i vo svojom postavení, i svojím osobným rázom významným, závažným činiteľom; jeho smrť znamená ztratu nie len pre jeho užšiu rodinu, lež i pre jeho národ.“ (Živena, roč.VIII, 1917, č. 1, s. 15)
Živena, máj 1918, roč. IX, č.7-12, s, 90 prináša text Miriany: Smutná dedina, venovaný slečne Terke Kováčovej, Kysáčanke, v ktorom sú dozvuky I. sv. vojny popretkávané srbskými výrazmi a piesňou Tamo daleko...
Kronika. „Dňa 25. novembra t. r. umrel v Kysáči v Juhoslávii po dlhej chorobe v 52. roku života Vladimír Mičátek, ev. učiteľ. Už z rodičovského domu osvedčený Slovák, vždy mnoho trpel za svoje presvedčenie, ale najmä za svetovej vojny bol nemilosrdne prenasledovaný, preháňaný, internovaný a vôbec vystavený všetkým zlobám, aké boly za maďarskej vlády v úžitku proti nemaďarským ľuďom. Keby nám svoje vtedajšie zkúsenosti bol napísal, tvorily by pozoruhodnú kapitolu o maďarskom vladárení nad nami. Naše čítajúce obecenstvo zná ho ako prekladateľa z juhoslovanských literatúr, s ktorými nás on najpilnejšie oboznamoval.“ (Živena roč.XII, 1922, č. 12, s. 237)
Kronika. „Dňa 21. augusta umrela na Blede v Juhoslávii na srdcovú chorobu pani Danica Hristićová, predsedníčka Národného ženského savezu a prvá dvorná dáma kráľovnej Marioly. Narodila sa r. 1864 v Belehrade, bola učiteľkou, ale skoro vydala sa za známeho belehradského advokáta Hristića. Bola jednou z najhorlivejších národno-politických pracovníc. Po osvobodení spojila všetky ženské spolky v Juhoslávii v príkladnú organizáciu Národného ženského savezu, do ktorého vstúpil i Spolok československýcj žien.“ (Živena roč.XIII, 1923, č. 9, s. 178)
Michal Rúžek tiež v Živene uverejnil List z Juhoslávie, Pivnica 15. Októbra 1924 a píše o augustových národných slávnostiach v Petrovci, gymnáziu, Sokoloch, Spolku československých žien... (Živena roč.XIV, 1924, č. 10-11, s. 210)
Čitateľa zaujme aj Slovenská svadba v Padinej Z rukopisu †Alberta Martiša (Živena roč. XIV, 1924, č. 12, s. 230)
Kronika. „Slávnostný večer na počesť Eleny Maróthy-Šoltésovej usporiadala 2. marca v Kysáči v Juhoslávii odbočka Ústredného spolku československých žien a kysáčska roľnícka mládež. Na programe bola prednáška o spisovateľke Elene Maróthy-Šoltésovej od neunavnej pracovníčky E. Mičátkovej, nasledovaly spevy, deklamácie z Vajanského a Janka Kráľa a predstavenie „Sľubov“ Tajovského. Čistý zisk. 1000 dinárov, na základinu pre dievčenský ústav, čo by chcely juhoslovanské Slovensky založiť a ktorý by dostal meno „Ústav Eleny Maróthy-Šoltésovej““. (Živena roč. XIV, 1924, č. 3, s. 60)
Kronika. „Zo spolkového života Sloveniek v Juhoslávii Dňa 14. februára 1926 náš kysáčsky odbor Ústredného spolku čs. žien sriadil pekné ľudové večierky bratov Chalupkovcov, ktoré boly hojne navštívené, ba možno povedať manifestačné. Slečna predsedníčka E. Mičátková mala prednášku „Ján Chalupka, pisateľ divadelných hier, a Samo Chalupka, pevec národný“. Poukázala na kňazov, opravdových to duchovných vodcov svojho ľudu; poukázala, že divadlo je nie hriech, ako to tu poniektorí vykladajú. Ján Chalupka divadlom budil národné povedomie, naprával pomýlených. Divadlo je chodník k národnému životu, pestujme ho s láskou, aby sme nezaostávali za inými. Samo Chalupka, hovorila prednášateľka, zaspieval krásnym, prístupným spôsobom k ľudu. Ako náš Vajanský o ňom napísal: Krásna romanca „Kebych vedel, kde kto leží, kam to tá noc ráno beží“ prešla do úst ľudu. Po prednáške devy z ľudu krásne nám to zaspievaly. P. Macák pekne zarečnil „Mor ho!“ Z. Heverová „Juhoslovanom“ a zasa spev „Koníku môj vranný“ a Zuzka Gombárová zarečnila „Zabitý“. Zatým naši ochotníci zahrali podarene pri veselej nálade „Starého zaľúbenca“ od Jána Chalupku, a akoby filmový obraz, poslovenčený a upravený pre divadlo E. Mičátkovou: „Hostia“ od Jackieva. Početné domáce obecenstvo (Kysáč je roľnícka dedina) s pánom rychtárom a pani rychtárkou a hosťmi Srbmi, Rusmi, Čechmi bavilo sa do rána, a rozchádzajúc sa privolávalo slávu Chalupkovcom. – V nedeľu, 28. februára ideme do Nového Sadu na slovenské divadlo.“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 3, s. 57)
Ženké snahy. „Vyznačenie srbských žien Československom. Na návrh našej vlády prezident T. G. Masaryk vyznačil ženský spolok „Cvietu Zuzorić“ v Belehrade a známu spisovateľku a sociálnu praovníčku Zorku Kveder-Demetrovićovú zo Záhrebu rádom Bieleho ľva IV. stupňa, panie Leposavu Hristićku, Oľgu Stanojevićku, Kristu Ďordevićku, Persu Vukičevićku, Ružu Vinaverovú z Belehradu a Desanku Terzibašićku, ženu generála v Kragujevci, zlatými medajlami rádu Bieleho ľva za zásluhy na kultúrnom poli.“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 4, s. 77)
Kronika. „Z Kysáča v Juhoslávii nám píšu, že v Brode umrela 23. novembra 1926 pani Ľudmila Abaffy, rod. Lehotská, vdova sriemskeho seniora Mikuláša Abaffyho, v 73. roku príkladného života. Nebohá bola zakladajúcim členom Živeny a horlivou národovkyňou. Vychovala šestoro roduverných detí. Večná jej pamäť!“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 11 - 12, s. 237)
V Živene sa zjavuje aj článok U Kukučínov, ktorý napísala Kysáčanka Julka Kováčová-Pavlovová (1899 - 1951), učiteľka. (Živena roč. XVIII, 1928, č. 11, s. 252 - 254)
Ináč sa dalmatínska tematika a Brač dosť často zjavujú na stranách Aj Almanachu Živeny, aj Živeny, zvlášť po vyjdení románu Dom v stráni.
Vedúca ženského hnutia v období realizmu, Elena Maróthy Šoltésová, cez Kukučína nadväzovala vzťahy so záhrebským ženským hnutím, takže aj jej diela sú najčastejšie prekladané do chorvátčiny.
Juhoslovanskí Slováci na návšteve u Kukučína, 1928
Kronika. „† Terézia Mičátková. Dňa 3. mája 1929 umrela v Kysáči v S. H. S. Najstaršia dcéra zvečnelého národovca-učiteľa Jána Mičátka, Terézia Mičátková, verná dcéra slovenského národa, v 63. roku požehnaného života. Zvečnelá bola z tých obetivých žien, ktoré s príkladnou láskou žertvovali život za svojich. Utratiac včasne matku, zriekla sa výhod i vydaja a ujala sa výchovy šiestich osiralých bratov a sestár. Vychovali ich s otcom a Božou pomocou národu. Bola pochovaná a oplakaná ľudom pri veľkej účasti. Večná jej pamäť!“ (Živena roč. XIX, 1929, č. 7, s. 168)
- Dollinayová-Vračanová v rubrike Zo ženského sveta píše o Výstavke ľudového umenia juslovanských Slovákov. (Živena roč.XXI, 1931, č. 6, s. 170)
Zozbierala a v časopise Náš život uverejňovala aj zaujímavé Myšlienky o ľudovýchove..
Feministický pohyb, i keď zo začiatku skromne, ale zjavne kráča po pevnej pôde k uskutočneniu svojich vznešených národných cieľov nielen na Slovensku (známy je najmä tzv. ženský štvorlístok: Timrava, Šoltésová, Vansová, Podjavorinská), ale aj medzi juhoslovanskými autorkami a tento môj pohľad na činnosť a tvorivosť niektorých z nich je iba pripomenutím, že tento pohyb neskôr priniesol veľké tvorivé plody.
Upriamila som sa hlavne na dve naše ženské aktivistky, Eržiku a Štefániu Mičátkove, prostredníctvom ktorých sa do časopisov na Slovensku, zvlášť do Živeny, dostávajú informácie z južnej Slávie, vyvíja sa silná komunikácia, vznikajú nové idey na spoluprácu, spoločné aktivity, produktívne návštevy, atď. Naše ženské aktivistky boli nielen dvojsmernými mostami juhoslovansko – slovenskej spolupráce, ale túto spoluprácu vychyľovali v rôznych smeroch, stýbajúc náhrdelník čulej všeslovankej spolupráce.
Dobovú tlač, staré fotografie a pod. zbieram od útleho detstva, vždy som mala blízko ku kolekcionárstvu, takže som sa aj opierala o pramene, ktoré vlastním, najmä časopis Živena, v ktorom aj nachádzame najviacej materiálu a príkladov k spracovávanej téme. Škoda, že neuctievanie, neprajnosť, zosmiešňovanie..., možno i nepochopenosť ženských snáh a prebúdzajúcej sa emancipácie žien, ješitnými mužmi (stačí jeden, akého spomína E. Mičátková), spôsobuje nenahraditeľnú škodu v stopách nielen dobového informovania, ale aj činnosti žien v prospech pokrokovejšej spoločnosti vôbec. Tak sme, napríklad, zostali ochudobnení o mnohé informácie zo ženského sveta v Národnej jednote, kedysi najčítanejšej na týchto priestoroch, i širšie
Pomocná literatúra:
- Živena, zábavno-poučný časopis
- Ľudmila Berediová-Stupavská: Retrospektíva Spolku kysáčskych žien; Eržika Mičátková, nositeľka Radu svätého Sávu V. stupňa (zborník prác Kysáč 1773 – 2013, SVC B. Petrovec, s. 720 – 726 a 843)
- Pamätnica Živeny, Neografia Martin,1996
- Ján V. Ormis: Literárno/historická publicistika 1 (SVC B. Petrovec 2013)
- Dr. Ján V. Ormis: Kultúrne snahy Slovákov v Juhoslávii (Kníhtlačiareň úč. Spol. Petrovec 1935)
- Jan Kmeć: Jugoslovensko-slovačke slavističke veze, Novi Sad, 1987
- Evanjelický hlásnik, mesačník Slov. ev. a. v. cirkvi v SFR Juhoslávii
Ľudmila Berediová-Stupavská:
AKTIVISTKY ŽENSKÝCH SPOLKOV, AKO MOSTY JUHOSLOVANSKO - SLOVENSKEJ SPOLUPRÁCE
„Náš všedný život anjelov má jasných,
nimi sa jagá v dúhy farbách krásnych.
Závan ich krídel cítime kol seba,
unáša nás v svet blaženosti neba.
Ich vrava, piesne zvonivé a milé
budia v nás city veľké, ušľachtilé.
...
Či znáte zbor ich nežný, utešený?
Hoj, znáte dobre! To sú – naše ženy!“
Fr. Urbánek 1/
Povedomie slovanskej kmeňovej a jazykovej príbuznosti sa objavuje už v starých kronikách. Srbsko-slovenské vzťahy siahajú hlboko do minulosti. Späté sú aj s presunom našich predkov do týchto končín, keď priamo prichádzajú do styku s bratským srbským živlom, aby potom spoločne čelili rôznym politickým, vojnovým, šovinistickým a iným nástrahám v priebehu dejín, zdieľajúc spoločný osud.
Zvlášť príslušníci evanjelického vierovyznania vo Vojvodine, ktorým uspelo zachovať si národnú identitu, bojujúc práve za slobodu vierovyznania, nikdy nezabúdajú na Slovensko. Vzťahy s matičnou krajinou pretrvávajú aj povolávaním si mnohých farárov a učiteľov, ktorí potom, príduc zo starej vlasti, vychovávali našich predkov v silnom slovenskom, ale aj slovanskom duchu a uplatnili sa tu aj v širšej spoločnosti, stanúc sa neraz vedúcimi osobnosťami vzdelávacích, kultúrnych a iných inštitúcií (aj srbských). Vzájomné poznávanie sa dvoch národov vyústilo v silné srbsko-slovenské a pozdejšie juhoslovansko-československé styky. Slováci žijúci vo Vojvodine začali byť živým mostom spolupráce bratských slovanských národov nielen na týchto priestoroch, ale aj omnoho širšie.
Po boku silných a úspešných mužov, do spoločenského života sa zapájajú aj ženy, ktorých široké spektrum záujmov a cieľov vyústilo v aktívne ženské hnutie.
______________________________________________________________________________
1/ Citát úryvku básne Františka Urbánka, uverejnenej v prvom čísle ženského ilustrovaného časopisu Živena, ktorý začal vychádzať v januári 1910 v Turčianskm sv. Martine na Slovensku a prvými redaktormi boli Elena Maróthy Šoltésová a Pavel Socháň, ktorý potom do Živeny prispieval početnými dobovými fotografiami zobrazujúcimi kraje a kroje nášho ľudu.
Živena, ako spolok slovenských žien, v mnohom súvisela s rozvojom ženských aktivít a spolkového života u nás. Spolok Živena bol založený 4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Martine v rámci matičných slávností. Vytýčiac si vysoké ciele „dôstojnému pochopu povolania ženského pohlavia zodpovedajúce tak účinkovať, aby slovenské dcéry, ktorejkoľvek vrstvy vlasti našej, vzdelaly sa za mravné, súce, pilné hospodyne a za horlivé dcéry vlasti a národa“ ani netušili, že po zatvorení Matice slovenskej (1875) Živena zostane vlastne jediným fungujúcim slovenským spolkom.
Na šírenie osvety a vzdelania medzi slovenskými ženami slúžili Almanach Živeny (od r. 1872), prvý ženský časopis Dennica (od r. 1898) a Letopisy Živeny (od r. 1896) a časopis Živena (1910), ktorý postupne získava širší než beletristický ráz, keď feminizmus bol takrečeno len na začiatku boja za práva ženy.
Už v Almanachu Živeny medzi novými členmi prihlásenými od 21. augusta 1895 do 30. júna 1898 nachádzame mená: B. Zakladatelia II. triedy: pod č. 116 Hurbanová Augusta, Stará Pazova, 117 Hurbanová Ľudmila, Stará Pazova, 119 Krnová r. Beniačova Oľga, Nový Sad, 123 Kvačalová Ľudmila, Petrovec, 127 Medvecká Julia, Selenča; C. Riadni členovia: pod č. 43 Grúniková Anna, Petrovec, 59 Lekárová Mária, Petrovec, 60 Mackovičová Anna, Selce, 61 Medvecký Karol, Selenča, 62 Maršallová Marína, Petrovec, 64 Speváková Zuzana, Petrovec, D. Roční členovia: pod č. 19 Kvačalová Terezia, Petrovec.
Silné rodinné, či priateľské putá spájajúce Slovákov a vôbec Slovanov zo severnej s južnou časťou Rakúsko-Uhorska produkovali čulú spoluprácu na poli vedeckom, cirkevnom, vzdelávacom, literárnom, a vôbec kultúrnom. Keď chceme sledovať rozvoj týchto stykov, najjednoduchšie je opierať sa o pramene informácií z dobovej tlače.
Tak nám už Sošit 8 Živeny z roku 1910 odhaľuje, že za výborníčku Spolku Živena na správny rok 1910 okrem iných dám (Marína Horvátová, Ľudmila Kvačalová, Mária Medvecká, Marína Ormisová Maliaková, Anna Pivková, Terézia Vansová, Oľga Krnová, Ľudmila Markovičová a iné) zvolili aj Kysáčanku Eržiku Mičátkovú s prosbou, aby “idúce povinnosti vzaly na seba a pracovaly na zveľadení spolku, lebo nesmieme zabúdať, že výborníctvo každého spolku vždy je spojené s istými povinnosťami, že nemá to byť púha prázdna hodnosť”. (Živena roč. I, 1910, č. 8, s. 189)
V ten istý deň, 3. augusta 1910, po valnom zhromaždení Živeny, konalo sa aj zriaďujúce valné zhromaždenie Lipy, účastinárskej spoločnosti pre napomáhanie ľudového priemyslu. A tu, ako jedinú predstaviteľku z našich končín, Eržiku Mičátkovú z Kysáča, zvolili do výboru Lipy v spoločnosti mien, ako čo sú: Ľudmila Riznerová-Podjavorinská, Viera Markovičová, Elena Országhová, Pavel Socháň, Oľga Daxnerová, Ľudmila Daxnerová a iné. Za prvú úlohu mali vyhľadávať známe ženské vyšívačky, ktoré by chceli za zárobok pracovať pre Lipu, pestovaním slovenských ľudových ornamentov a motívov, aby tak presvedčili cudzinu, že “umelecké predmety, ktorými Lipa obchoduje, sú výtvorom slovenských rúk a tak vyvrátiť mylné dojmy, že Slováci sú národ bez originality, bez kultúry.” (Živena, roč. II, č. 10 - 11, s. 244)
Prostredníctvom slečny Eržiky Mičátkovej sa aj v ťažkých vojnových časoch (1916) zjavil veľký počet odoberateliek a čitateliek Živeny aj v Kysáči, rôzneho spoločenského postavenia a záujmov, ktoré Eržika spojila v krúžok a na jej podnet boli fotografované dievčence a ženy v kroji aj na našich priestoroch. Redakcia Živeny v rubrike Listáreň redakcie Mičátkovej odpisuje takto:
„S radosťou sme prijali i druhý a tretí Váš soznam nových predplatiteliek „Živeny” a i hneď k tomu dokladáme, že keby sme v každej našej väčšej obci mali čo len jednu takú za našu spisbu a naše časopisy opravdove, účinne zaujatú dušu, by naša vec v tomto ohľade za krátky čas radostne pokročila. Myšlienka o fotografovaní je výtečná… Vďaka Vám – a bohdaj by ste našli na všetky strany aspoň sto nasledovníc!...” (Živena, roč. VII, 1916, č. 1, s. 22)
Kysáčanka Terézia Kováčová, ktorú na podnet E. Mičátkovej odfotil P. Socháň, 1910
Sama Eržika posiela do Živeny fotografie, medzi iným aj fotografiu Kysáčaniek, predplatiteliek Živeny. (Živena roč.VII, 1916, č. 4, s.77)
Odoberateľky a čitateľky Živeny z Kysáča s E. Mičátkovou (stojí prvá z prava), 1916
K tejto fotografii nachádzame aj záznam: „Tešíme sa, že zaujatosťou slečny Eržiky Mičátkovej môžeme svojmu čitateľstvu predložiť obrázok niektorých odoberateliek nášho časopisu v Kysáči. Je ich veru pekný krúžok a jednako je tu nie ešte ani polovica všetkých, čo sú tam na „Živenu” predplatené. Milo je pozrieť na ne, ináč iste rôzneho spoločenského postavenia, rôznych záujmov, atď., tu však akoby v jednu dobrú snahu spojené pod očima svojej obhájkyne. Jedna z nich, Marienka Kardelová, žaluje sa nám medziiným na dnešné ťažké časy, ako chybí mužská práca a ako ony, dievčence, pre potešenie v týchto smutných časoch spievajú si túto pieseň:
Poď sem, milý, voľačo ti poviem,
Už musíš ísť, veď ja to dobre viem.
Poviem ti len jedno-dve slovíčka,
Schovaj si ich do svojho srdiečka.
Moje srdce z kameňa tvrdého
Rozpukne sa od žiaľu veľkého.
Od žiaľu, od mnohého trápenia
Moje oči horké slzy ronia.
Tak ťa, milý, na Boha porúčam,
Už sa s tebou na veky rozlúčam,
Nemôžem viac slovíčka vysloviť,
Lebo musím žiaľne slzy roniť.
No neplačte, nieže, švárne panny!
Veď zasvieti slniečko nad vami,
Zasvieti vám i jasná hviezdička,
Nezabije každého guľôčka.
Takto sa naše Slovenky i na Dolniakoch spevom potešujú.
My srdečne pozdravujeme všetky, i tu zobrazené i nezobrazené odoberateľky „Živeny“ v Kysáči!“ (Živena roč.VII, 1916, č. 4, s. 85)
Potom nie div, že úspešný spolok Živena bol silnou vzpruhou a vzorom na založenie Ústredného spolku československých žien (ÚSČSŽ) v Kráľovstve SCHS (v Novom Sade 11. mája 1921) a v mnohom súvisel nielen s náplňou jeho činnosti, ale aj organizačnou štruktúrou. Svetozár Hurban Vajanský bol do konca svojho života tajomníkom spolku Živena a tak aj pri voľbe dočasného predsedníctva ÚSČSŽ za tajomníkov zvolili Vojta Režného a Mojmíra Bodického.
Založeniu ÚSČSŽ predchádzalo formovanie niekoľkých ženských spolkov. Vychádzajúc z údajov Živeny, prvým takým spolkom – krúžkom bol nesporne ten v Kysáči, aktívny už roku 1916, v roku 1920 založili Spolok slovenských žien v Novom Sade, tiež v Kovačici. Z Eržikiných Listov z Juhoslávie v Živene sa dozvedáme, že vlastne ona bola zasvätená do práce: dajúc jej návody a nové stanovy, spolok Živena ju poveril organizovať „odbory Živeny v Báčke, Banáte a Srieme... A keď americké Slovenky môžu patriť do Živeny, naša Juhoslávia by nás v tom nehatila...“, píše Eržika. (Živena roč. XIV, 1924, č. 1, s. 14)
Čo do slovensko-srbských ženských stykov, významný je údaj zo septembrovej Živeny 1921, č. 9, kde na strane 178 okrem zakladania Ústredného spolku československých žien informujú, že „začiatkom septembra (1. – 3.) mal byť v Belehrade congress Sväzu Juhoslovanských Žien. I tento spolok je výslovne národného charakteru, v ňom Srbky, Horvátky a Slovinky v jednu snahu spojené chcú pracovať na národnom a vzdelanostnom povznesení juhoslovanských žien, chcú však pri tom pestovať i čím užšie sesterské styky s inoslovanskými ženami a ich spolkami. My Slovenky od Živeny tiež želáme si vstúpiť s oboma spolkami do sesterského pomeru a dosiahneme toho najľahšie prostredníctvom svojich rodných sestier v kráľovstve SHS.”
„Prajeme tomuto sesterskému spolku československých žien, aby sa zdarne rozvil a stal sa pestovateľom a zachovateľom česko-slovenského svojrázu nielen v odeve, lež i v živote našich žien v kráľovstve SHS.“ (Živena roč. XII, 1922, č. 3, s. 58)
Hviezdou stálicou v týchto dianiach na poli svojrázneho ženského hnutia, vtedy v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, ale i širšie, zasväcujúc svoj život princípom romantizmu, bola už spomínaná Eržika (Alžbeta) Mičátková (18. 11. 1872 – 29. 12. 1951 v Kysáči), dcéra Alžbety rod. Maršallovej a Jána Branislava Mičáteka (1837 - 1905), učiteľa, publicistu a známeho národného dejateľa z Kysáča, účastníka Memorandového zhromaždenia (1861) a zakladajúceho zhromaždenia Matice slovenskej v Martine (1863), ktorý založil Slovenský čítací spolok v Kysáči (1862), takže aj svojich sedem detí, ktoré z deviatich zostali nažive, zvlášť synov Ľudovíta (1874 - 1928) a Vladimíra (1871 - 1922), ako aj dcéru Eržiku vychovával v aktivistickom národnom duchu.
Eržika sa v živote venovala sociálno-hospodárskej a osvetovo buditeľskej činnosti. Aktívne pracovala v ochotníckom divadle a v ženskom hnutí. Veď ako inak, keď jej vlastný brat Ľudovít vykonával funkciu prvého predsedu Československého zväzu v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, predsedu Slovenskej strany v Juhoslávii a Československej besedy Šafárik. Takže Eržika so šikovnou švagrinou, Štefániou Mičátkovou, mohla aktívne a nehatene kovať a realizovať plány týkajúce sa spoločenského postavenia a života žien vôbec.
Vznik Československej republiky (1918) priniesol aj slovenským ženám novú kvalitu a podmienky na činnosť. Jedna z redaktoriek Živeny, Zora Jesenská, vo svojom referáte, ktorý nesmel byť prednesený na Zjazde československých žien v Prahe 1946 píše: „Slováci sú národ, ktorý roku 1918 zázrakom vstal z mŕtvych, vyšiel z hrobu. Lebo hrobom mu bolo Uhorsko, kde vládla surová maďarská rozpínavosť...“
Elena Šoltésová vo svojom príspevku v Živene r. 1919 pod názvom Nové úlohy venuje sa ženskej otázke, „ktorá zrejmo ide so všeobecným pokrokom, je ním vyvolaná a ona ho navzájom napomáha.“ (Živena roč. X, 1919, č. 3, s. 50) Uvádza, že „neudržateľný je starý poriadok, podľa ktorého žena patrí výlučne do domácnosti a všetky verejné diela má spravovať výlučne muž...“ Pripráva Slovenky na ešte jednu nevyhnutnú novú úlohu, a to je hlasovacie právo, ako pri obecných voľbách, tak i pri voľbách vyslancov do národného zhromaždenia, tiež právo byť volené. Vyzýva, aby „všetky ženy s celou silou i oddanosťou, nečakajúc nijakej odmeny chopily sa dobrovoľnej činnosti, kdekoľvek môžeme byť užitočnými... Každá nemôžeme dokazovať veľké veci, ale každá máme konať všetko, čo môžeme... osvecovať náš nepovedomý ľud, ísť za ním, zbližovať sa mu vnútorne... V našom položení by sa teraz na príklad české intelligentné ženy rozchodily po celom kraji a svolávali by shromaždenia dedinských žien, aby im povysvetlovaly, čo treba, napravily im rozum... Potom pomáhať chudobe, vdovám s nedospelými deťmi; starať sa o opateru chorých a opustených, o mravnú i hmotnú opateru detí na seba ponechaných... To by bola dôstojná úloha osvietených dcér národa...“
Presne týchto zásad sa dodržiavala aj Eržika Mičátková. Po Veľkej vojne (1918) bola podpredsedníčkou, ale aj tajomníčkou (1921 - 1923) Spolku ev. žien v Kysáči a 9. októbra 1921 sa stáva dlhodobou predsedníčkou novozaloženého spolku žien v Kysáči, ako pobočky Ústredného spolku československých žien, ktorého sa po Ľudmile Hurbanovej (vnučke Jozefa Miloslava Hurbana) r. 1924 stala predsedníčkou.
Spolok prechádzal mnohými úskaliami, činnosť žien bola často mnohými nepochopená a zaznávaná. „Ženy z ľudu sú na spolky neprivyknuté, a vedúce naše panie po obciach neveľmi sa starajú... Ústredie začalo registrovať ženskú prácu v „Národnej jednote“ k vôli povzbudeniu našich žien, no pre drsné, nedobroprajné vystúpenie mužského nečlena prestala táto užitočná práca.“ (Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 158)
Aj o rok neskoršie sa v Živene, v rubrike Ženské snahy zmieňuje o problematike pasívnosti členiek, keď píše: „Nie je dosť byť voleným, nie je dosť byť členom, ale i záujem úprimný treba mať o jediné ženské sdruženie, ktoré nik nepodporuje...“ A zasa sa kriticky zmieňuje o nepochopenosti ženskej spoločenskej aktivity, keď „poniektorí páni nečlenovia chcú diktovať a ukazovať smer v novinách nápadmi na ženskú vec, čo, pravda, veci neprospieva...“, porovnávajúc danú situáciu so spolkom Živena, „kde otcovia naši sami stali do služieb ženského spolku Živena... aby vždy kráčali ako i druhé vzdelané národy samostatne osvetou k svobode.“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 11 - 12, s. 238)
Členky pobočky Ústredného spolku československých žien v Kysáči,
Eržika Mičátková sedí v strede. Po jej pravej strane sedí Zlata Porubská Jesenská a po ľavej Terézia Kováčová Šalanská, vedľa ktorej skraja sedí pokladníčka spolku Zuzana Mandáčová, moja prababka.
Zúčastňovala sa aj rôznych ženských konferencií a ako jediná Slovenka, zastupujúca Češky a Slovenky, bola na druhom kongrese Malej ženskej antanty v Belehrade od 28. októbra do 5. novembra 1924, kde sa rokovalo o mnohých dôležitých otázkach politických, sociálnych a ženských a nadviazala styky so všetkými vedúcimi Slovankami. (V kráľovskom paláci bol koncert a recepcia na počesť delegátok.) (Živena roč. XIV, 1924, č. 10 - 11, s. 217)
O tomto všetkom potom informuje aj verejnosť na Slovensku prostredníctvom Živeny, ale sú známe aj jej príspevky pod názvom Listy z Juhoslávie a črty – informácie o srbských aktivistkách. Okrem príležitostných správ a článkov, uverejnila aj beletristické pokusy zo života na dolnozemskej dedine, v ktorých literárne inklinovala k postrealistickému modernizmu. Šikovne, obrazne, dejovo a jazykovo ladené k nášmu prostrediu sú jej poviedky v Živene Anča samopašnica (1929) a Katuškino previnenie. (1932)
V Listoch z Juhoslávie, ktoré venuje „Slovutnej panej Elene Maróthy-Šoltésovej, spisovateľke a predsedníčke Živeny“, v texte ju oslovuje s „Teta“, opisuje svoje city zo straty brata Vladimíra, ale vraj, „chcem Ti i všetkým Slovenkám podať niečo radostného – hlboký svoj žiaľ v srdci si ponechám...“ a píše o krste následníka trónu, na ktorom i sama bola prítomná, o Ústrednom spolku československých žien (Živena roč. XIV, 1924, č. 1, s. 14), o kráľovskej svadbe, o aktivitách spolkov žien a nedostatku aktívnych ochotníkov, ľudí, učiteľov, notárov... (Živena roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28), o dojmoch z ciest... Pútavo píše o Dubrovniku, o Lokrume, o tom, ako sa vyzvedala o Dr. Čingrijovi, o ktorom od Vajanského vedela, že mal rád Slovákov (Živena roč. XIV, 1924, č. 9 a 12,); opisuje návštevu u Bencúrov v Lipiku roku 1927, vo svojich Momentkách z ciest, ktoré venuje Ľudke a Aničke Hurbanovej. (Živena roč. XVII, 1927, č. 5, s. 93 - 95)
Dar juhoslovanských Sloveniek kráľovičovi Tomislavovi vo vyhotovení Lipy (ľudový priemysel. účast. spolok v Turčianskom Sv. Martine).
Pozdejšie, už ako 62 ročná, Eržika Mičátková pre svoje časté putovanie, ale aj z iných dôvodov, má problémy v spolku v Kysáči, keď na výročnej schôdzi 18. februára 1939 jednomyseľne žiadali jej demisiu na post predsedníčky, čo ona rozhodne odmietla. Z jej rukopisnej pozostalosti však možno usúdiť, že vo všetkom tomto nechýbala určitási nedoprajnosť, či komplex menejcennosti niektorých členiek spolku, zvlášť Zlaty Porubskej...
Ďalšie svoje Listy z Juhoslávie (Cyklus II) venuje Panej Bohdane Škultéty. Dôraz dáva na odchod „z otcoviny do dedoviny – ako si náš ľud volá Slovensko.“ Opisuje ako sa ľudia, celé rodiny, uberajú späť na Slovensko húfne, loďou. S nimi sa viezla i Eržika, uberajúc sa do Martina na otváranie Sokolovne... (Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 131 – 132, č. 9, s. 173 - 174) V Bratislave pobudla u profesora Hrdličku, za ktorým bola vydatá Elena Abaffyová z Kysáča. (Živena roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 208 - 214)
III. cyklus Listy z Juhoslávie venuje Ľudmile Podjavorinskej, ktorej v listoch tyká a oslovuje ju s „Drahá Ľudmila!“ Spomína v nich ako spoločne pobudli na Kalemegdáne v Belehrade (Ľudmila (1872-1951) chodila do Kysáča 1904 a 1906 na dohovory s Vladimírom Mičátkom, za pomoci ktorého prekladala básne Branka Radičevića, Lazu Kostića a Antona Aškerca) a vytešovali sa z mena Hotel Slávia, v ktorom pobudli, aby sa konečne dočkali aj „širokej, velikej a krásnej Slávie v skutočnosti!“ Spoločníčku jej robí imaginárna „slečna básnička“. Pútavo opisuje štvrté valné zhromaždenie srbských, slovínskych a chorvátskych žien v Skoplji, na ktorom sama zastupovala Slovenky a Češky z Juhoslávie. (Živena roč. XVI, 1926, č. 3, s. 52 - 54) Tiež informuje o ženskom hnutí v Amerike, ktoré je proti politickým stranám a propaguje vzájomnosť v práci všetkých politických strán, ktoré by mali mať ten istý záujem – pokrok v krajine... „Ale čože hovoriť: keď si tak pomyslím, čo slovanské a slovenské ženy konajú a konaly fyzicky, je nad ženské sily. A vzdelanostne boly ukrátené neblahými pomermi v Uhorsku; i vzdelanie i blahobyt len v svobode sa rozvíja...“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 5, s. 91 - 92)
Obsiahlu, ale malebnú a pútavú správu na pokračovanie o Kongrese národného ženského zväzu SCHS na Blede 1926 Eržika venuje Oľge Janoškovej-Albini v V. cykle Listov z Juhoslávie. (Živena roč. XVII, 1927, č. 3 - 4, s. 69)
Oľga jej na to odpovedá textom Odveta a rozpomienky (Eržike Mičátkovej). (Živena roč. XVII, 1927, č. 6, s. 111 - 115)
V Živene Eržika priblížila verejnosti aj osobnosť Zlaty Kovačevićovej, rodenej Lopašićovej, ktorá vraj bola „pravým zlatým darom pre národ horvatský“. Zakladala dobročinné spolky, Spolok pre národné tkanivá a výšivky v Petrinji (1908), v čase vojny pomáha postihnutým rodinám... Roku 1920 stala sa prvou podpredsedníčkou Národného ženského zväzu. Mnohé ženské spolky ju vyhlásili za svojho čestného člena a tak aj Ústredný spolok československých žien 11. augusta 1924. (Živena roč. XVII, 1927, č. 1, s. 13 - 14)
Zlata Kovačevićová
Eržika bola teda poprednou predstaviteľkou dolnozemskej literatúry v medzivojnovom období. Okrem jej bohatých príspevkov v rôznych časopisoch (Dolnozemský Slovák, Dennica, Živena, Slovenské pohľady a iné časopisy) vyznačuje sa aj bohatou prekladateľskou činnosťou. Zo srbochorvátčiny prekladala do slovenčiny Ivana Cankara, Ksavela Šandora Đalského, Branislava Nušića a Janka Leskovara. Prekladá aj zo slovinčiny a ruštiny do slovenčiny, ako aj zo slovenčiny do srbochorvátčiny. „Hľadeli sme na poli vzájomnosti spoznať sa i literárne bližšie...“ (Živena roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28) Takto informuje Eržika a teší sa z úspechu preloženej Vajanského Rubačovej žienky do srbčiny (Drvosečina ženica), ktorá vyšla v Ilustrovaných novinách. Zo srbčiny zasa preložila a do Denníka zaslala Poviedky zo života kráľa Petra.
Vo svojej próze sa zameriavala na práva žien a život dolnozemských Slovákov a písala aj príležitostné básne, z ktorých najznámejšou je báseň – nekrológ venovaná bratovi Vladimírovi. Postarala sa, aby jeho Srbské rozprávky vyšli práve v rámci dvojstého výročia príchodu Slovákov na tzv. Dolnú zem (1940), 18 rokov po Vladimírovej smrti a ešte stale smútiac za bratom precitlivene uvádza:
“Bratovi Vladimírovi
Posväťujem Ti túto knihu Tvojich prác, Tvojich trudov dlhoročných. Tu je iba malý zlomok tej neúmornej práce, ktorú si obetave konal na poli duchovného sbližovania nášho slovenského národa s bratským hrdinským národom srbským.
S veľkou láskou učil si našu mládež a náš ľud milovať Slovanstvo, pestovať bratstvo a poznávať svetlé postavy srbského národa, s ktorým tu žijeme v bratskej svornosti; národa, ktorý má klasických národných hrdinov; národa, ktorý nám vždy bol jedinečným príkladom bojov a hrdinského obetovania sa za národnú česť a slobodu svojej vlasti.
V tomto duchu pracoval si celý svoj život, ako aj náš dobrý Otec a naši bratia Ján Svätopluk a Ľudovít Miloš.
Zo sesterskej lásky a hrdosti dvíha Ti tento malý pomník Tvoja sestra
Eržika Mičátková
Kysáč, januára 1940”
Keď sa ženil kráľ Alexander I. s rumunskou princeznou Máriou, pri svadobných slávnostiach vraj čestné miesto zaujali i juhoslovanskí Slováci a Česi, zastúpení Česko-slovenským zväzom a Ústredným spolkom česko-slovenských žien pod vedením predsedníčky Eržiky Mičátkovej. Vo svojich ľudových krojoch boli najviac obdivované a najživšie pozdravované vo veľkom sprievode, v ktorom šli ženy v krojoch zo všetkých krajov kráľovstva. Pred kráľa predstúpili najprv dve dievčatá v dolnozemskom kroji nesúc mu dar – bohato zlatom a striebrom vyšívanú košeľu, v škatuli Dušanom Jurkovičom umelecky vystrojenej. Za nimi šli dve dievčatá v piešťanskom kroji, s darom pre kráľovnú – skvostne zlatom a hodvábom vyšívaný trnavský kroj v krásnom koši, zdobenom rozmarínom a stuhami. Nakoniec išli pani Nováčková v plzenskom a Eržika Mičátková v kysáčskom kroji, ktoré prebrali dary od dievčat a odovzdali ich do rúk kráľovského pára. V poslednej vete príspevku v Živene o tejto udalosti je naznačené, že aj zástupcovia Slovenskej republiky na čele s dr. Benešom „boli prijímaní so zvláštne srdečnou pozornosťou.“ (Živena roč. XII, 1922, č. 6, s. 116)
Zúčastnila sa aj slávnosti odhalenia pomníka 44 Slovákom postrieľaným v lete 1918 v Kragujevci a za turčianske Slovenky oddala veniec s trikolórou.
(Živena roč. XIV, 1924, č. 9, s. 175)
Keď 30. marca 1924 sekcia Matice srbskej Matica naprednih žena, postaviac sa do služby slavianskej vzájomnosti, usporiadala slávnosť na počesť prezidenta Masaryka, preukazujúc svoju vďaku, funkcionárky Ústredného spolku československých žien vstúpili za členov do Matice naprednih žena (Matice pokrokových žien), aby tento spolok podporovali. (Živena roč. XIV, 1924, č. 5, s. 96 - 97)
Z príležitosti oslavy štátneho jubilea 28. októbra 1928 v Belehrade kráľ Alexander vyznačil záslužným krížom Sv. Sávu niekoľkých Slovákov a Čechov. Medzi nimi i slečnu Eržiku Mičátkovú, za jej obetavú činnosť na poli osvety a slovanského zbližovania. (Živena roč. XVIII, 1928, č. 11, s. 263) A 13. augusta 1932 jej v obecnom dome v Kysáči udelili Čestný diplom a peňažnú odmenu z Kráľovského fondu Juhoslávie 2.500 dinárov. Zapísané nachádzame:
„ZAPISNIK
Sastavljen u Kisaču 13. avgusta u Kisaču prilikom predavnja nagrade 2500.- dinara iz Kraljevskog fonda i diplome g. Mičatek Jelisaveti, predsednici Udruženja čehoslovačkih žena u Jugoslaviji.
Prisutni su od strane vlasti:
- Dr. Laza Popović, sreski načelnik, Opštinsko poglavarstvo i predstavništvo opštine Kisač, ustanova i ostalo građanstvo.
Sreski načelnik pozdravlja prisutne, ističe važnost današnje svečanosti, čita naređenje Kr. Banske uprave K. Br. 1158 od 1. avg. 1932. god. Zatim ističe zasluge i vrline Mičatkove Jelisavete iz Kisača, čega radi je imenovana odlikovana Kraljevom nagradom od 2500.- din.:
Rad predsednice Udruženja čehoslovačkih žena u Jugoslaviji g. Eržike Mičatkove.
Porodica Mičatek, otac i sinovi, poznati su nam kao radenici za Slovenstvo. U tim stopama vidimo i njegove kćeri.
Rad na prosveti Eržike Mičatkove: prevodi na slovački jezik Nušića, Matavulja, Djalskog, Ivana Cankara, Lava Tolstoja. Njena Pisma iz Jugoslavije, koja šalje za list „Živenu“, koja upoznaju bratski narod u Čehoslovačkoj sa jugoslovenskim prilikama u ženskom pokretu i lepotama naše Jugoslavije, njene crte iz rodnog sela, stihovi za bratom, predavanja na svim stranama u našoj domovini, njeno kolo slavenskih lutaka, narodnih nošnji i vezova svuda je steklo veliki odziv po izložbama, kao i njen socijalni rad kod nas i u Beogradu i Banatu, podizanje zaštite za služničad slovačku.
Bila je odlikovana ordenom Sv. Save V stepena a sada iz Kraljevskog fonda počasnim diplomom i novčanom nagradom.
Nakon ovoga predaje imenovanoj diplomu i 2500.- din. nagrade.“
Eržika Mičátková s kráľovským vyznamenaním, maľba Z. Medveďovej
Zo Spolkových správ v Živene sa dozvedáme, že na požiadanie slečny Eržiky Mičátkovej odbor Živeny v Bratislave pre národopisnú výstavu Ústredného spolku československých žien kúpil a s pomocou trnavského odboru Živeny obliekol dve veľké bábky do nádherne vypracovaného trnavského kroja – mužského a ženského, v hodnote vyše 800 Kčs, „aby nezabudly, aké nádherné obleky ich prastarí rodičia tu na Slovensku nosili.“ (Živena roč. XVII, 1927, č. 5, s. 100) Už v nasledovnom čísle Živeny je zverejnené Mičátkovej Poďakovanie drahým sestrám z odboru Živeny v Bratislave za skôstny dar. Výstavku krojov vraj v Kysáči navštívilo vyše tisíc osôb z ľudu, okrem škôl a Sokolov. Poďakúva sa i Ústrednému spolku českých žien v Prahe, citujúc Kollára: „Vědy slavským potekou též žlabem, kroj, zvyk i zpěv lidu našeho bude módnym nad Seinou i Labem.“ (Živena roč. XVII, 1927, č. 6, s. 119) Nesmelo vynášam svoj predpoklad, že je to práve kroj, ktorý vidno z nasledujúcej fotografie.
Eržika Mičátková v kroji
Štefánia Mičátková (19.8.1887 – 13.2.1980 v Trenčíne), bola manželkou JUDr. Ľudovíta Miloša, ktorej otec Karol Michalec bol bratrancom Ľudovíta Štúra. Narodila sa v Trenčíne, kam sa po manželovej smrti aj vracia. V rokoch 1905 – 1912 vyučovala v ľudovej škole v Starej Pazove. Okrem toho, že sa venovala ženskému hnutiu horliac o národné veci a kultúrne potreby, nacvičovala slovenské ochotnícke divadelné hry, organizovala kultúrno-spoločenské večierky v Novom Sade, na ktorých sa okrem Slovákov zúčastňovali aj Srbi. Keďže niektorí ochotníci nevedeli dobre po slovensky čítať, sama ich tomu učila. Často vraj domov prichádzala celkom bez hlasu...
Bola spoluzakladateľkou Ústredného spolku československých žien v kráľovstve SCHS, Jadranskej stráže (1926) a Jednoty slovanských žien v Trenčíne (1933).
Z oblasti pedagogiky a ženského hnutia aktívne prispievala do dobovej tlače, najmä Dolnozemského Slováka, ktorého vydával jej manžel Ľudovít spolu s Milošom Krnom, potom do Slovenských pohľadov, Domácnosti a školy a inde.
V Živene, roč. XIX., 1929, č. 4., s. 91 prispela článkom Ku založeniu Jednoty slovanských žien, poslala podrobnú správu o výstavke slovenských výšiviek v Petrovaradíne, ktorá bola od 25. do 27. mája 1918 a predajné exponáty boli objednané z Lipy a z Družstva skalického: „Naše Slovenky-roľníčky tu v Báčke a v Srieme, bývajúc na žírnych rovinách, viacej sú gazdovskou robotou zaujaté, ako ich sestry na severe. Nezbýva im času venovať sa výšivkárskemu umeniu, nekrášlia si ním svoju odev. Preto keď sa nám zažiada vidieť naše krásne výšivky, dáme si doniesť kollekciu z Lipy martinskej alebo z Družstva skalického...“ Vyjadruje potešenie, keď sa podarí popredať čím viacej výšiviek. Spomína početné chorvátske a srbské mená návštevníkov a navrhuje, že by „nebolo od veci, keby sa voľakedy u nás, niekde na Slovensku, sriadila výstava horvatských výšiviek, aby sme si navzájom poznávaly naše národné umenie.” (Živena roč. IX, 1918, č. 7, s. 110 - 111)
Zo Štefániinho Dopisu z Juhoslávie (Živena roč. XI, 1921, č. 10, s. 198), v ktorom informuje o porade ÚSČSŽ 5. septembra počas Slovenských národných slávností v Petrovci sa dozvedáme, že otvoriac poradu, predsedníčka Ľudmila Hurbanová ako hlavný cieľ spolku vytýčila „pestovanie všemožnej vzájomnosti medzi slovanskými ženami...“ Rozhodli, „aby zastupiteľky Ústr. Spolku čsl. žien na ljubljanskom kongrese slavianských žien v kráľ. SHS navrhly, aby ich spolok, „Sväz juhoslovanských žien“ a slovenská „Živena“ vstúpily do bližších stykov a vzájomne napomáhaly svoje ciele, dajúc tým podnet i podklad k Sväzu všeslovanských žien, ktorý by sa v budúcnosti mal utvoriť, lebo Slavianky máme jednotne pokračovať, keď máme pracovať na slovanskej vzájomnosti, čo je našou povinnosťou k budúcnosti Slavianstva.“ V pokračovaní informujú o potrebných zbierkach na kúpu Česko-slovenského domu v Novom Sade, v čom im pomoc sľubuje i Liga československých žien v Amerike... Okrem iného navrhli, aby slovenské učiteľky pri ručných prácach kreslili deťom slovenské vzory, ktoré by sa mali aj medzi tunajším ľudom rozširovať, čo by malo vyústiť vo vydanie zbierky, z príkladu Slovincov, ktorí ich už majú niekoľko. Všetky návrhy by sa mali riešiť na prvom valnom zhromaždení 28. októbra 1921. Tu ale Štefánia Mičátková informuje o Orientálnom veľtrhu v Bratislave, a o svojich dojmoch z výstavky výrobkov slovanského ľudového umeleckého priemyslu, umiestnenej v radnici. Zúčastnili sa ho aj Chorvátky z Udrugy záhrebskej a Srbky z Kola srpskih sestara z Belehradu. Jedny s nádhernými výšivkami, druhé s pirotskými ćilimami (kobercami). Dá sa však vycítiť zo Štefániinej správy jemná výčitka z vystátia očakávaného nadviazania spolupráce, keďže „Žiadúce by bolo bývalo, aby pri svojom pobyte v Bratislave i popredná pracovníčka horvatská, pani Frangešová, bola sa oboznámila s našimi slovenskými paniami, aby tak, z blízkej známosti osôb a národného života v slovenskej metropole, bola si mohla odniesť dobré dojmy od nás do svojho bieleho Záhreba.“
Štefánia Mičátkova, rod. Michalcová
Určite z pera Štefánie Mičátkovej je aj text pod názvom Rozpomienka autorky M., (Živena roč. IX, 1918, č. 10 – 11, s. 163) kde sa spomínajú predvojnové udalosti (1906), keď si novosadskí Srbi riadievali každoročne na pravoslávne Hromnice Tri jerarcha, národnú zábavu, na ktorú z mesta a okolia vedelo prísť aj 6000 ľudí. Tešili sa na to vraj aj sriemske slovenské dievčatá, ktoré boli požiadané prísť v kroji, „aby srbské roľnícke ženy si toho povšimly, a spomenuly si na krásu ich zabudnutých, odložených „nošnjí““. A potom, keď vstúpili do Veľkej dvorany „n-ského“ Grand Hotelu, ktorá bola dúpkom naplnená, so srdečnosťou im šli v ústrety, obdivovali kroje a z úst do úst sa nieslo: „Slovakinje!“ Potom opisuje hudbu tamburíc a sladké ťahavé melódie, aké „vari ani jeden iný národ nemá…“, guslara, ktorý spieval pieseň Smrt majke Jugovićov, národný tanec, tiež, ako sa čiernooký mládenec zaliečal našej deve: „Ako ćeš biti moja žena, ja ću biti Slovak!“. Spomína sa tu aj tradičná júnová vychádzka do Fruškej Hory, v organizácii Dolnozemského Slováka, malebná príroda, Stražilovo a povestný Branko Radičević… V ďalších perličkách – rozpomienkach opisuje svoju cestu s manželom k moru, stretnutie vo vlaku s poľským manželským párom, všetko vďaka podobnej reči; pobudnutie v spoločnosti rekonvalescentov z talianskeho bojišťa: „Bolo to milo počuť toľko slavianskych rečí, ktoré plynuli v harmoniu zvučného akkordu. Jeden z pánov i poznamenal: „Ale sme sa tu zaujímave sišli: Ty si Čech, tu Horvat, tam Srb, Slovinec a Slovák!“ S malou námahou, ale sa rozumeli.“ A že tunajší Slováci a Slovenky boli pevnou sponou nielen medzi „dolnými“ a „hornými“ Slovákmi, ale aj inými príslušníkmi slovanských národov svedčí aj voňavá kytica ruží, ktorú autorka Rozpomienok dostala od jedného dôstojníka z Liky so slovami: „Izvolite primiti ovu kiticu cvieća od nas Hrvata uz pozdrav, koji molim da protumačite našoj braći tamo pod Tatrama.“ Za pozornosť sa vraj priateľom Chorvátom odvďačila napíšuc im na ružové lístky pieseň J. Kmeťa z roku 1844 venovanú odchodu Chorvátov z prešporskej právnickej akadémie:
Nad nami sa krútia sokoly,
Nie im je už Dunaj po vôli,
Horvati, junáci,
Na srdci Vás nosia Slováci.
Keby sme neboli sputnaní,
Tiež by sme leteli za Vami:
Horvati, krajania,
spomínať Vás budú Tatrania!
Vo svojich rozpomienkach zo svojho života pre zaneprázdnenosť prácou, výchovu siedmich detí a spústa návštev či z Československa, či z domova, znemožnená bola pokračovať. V jednom z listov adresovaným svojim deťom v neskorších rokoch píše: „Často zdržal tata na obede spolupracovníkov zo zväzu. To sa dvere v našom dome v Novom Sade nezatvárali...“ A keďže jej manžel Ľudovít bol preokupovaný rôznorodou prácou a záväzkami, požiadal ju prevziať kultúrne záležitosti a korektúru Dolnozemského Slováka, čo nebolo vôbec jednoduché, lebo slovenské texty sádzali srbskí tlačiari.
Na stranách Živeny Štefánia podáva zaujímavé drobnosti o živote a práci Slovákov v Juhoslávii; informuje aj o slávnosti profesora „bábu“ Jovanovića v Novom Sade dňa 1. mája 1925 pri príležitosti jeho 50 ročnej činnosti na novosadskom štátnom gymnáziu, keď mu jeho bývalí žiaci oddali krásny dar, ku ktorému prispeli i novosadskí Slováci nazbierajúc 3000 dinárov, zúčastniac sa tiež veľkolepej slávnosti. Tiež slovenskú verejnosť informuje o sv. Sávovi, ako jednom z „najjasnejších zjavov srbskej histórie...“; venuje úctu aj manželke dr. Svetozara Miletića, ktorá po krátkej nemoci usnula 15. mája 1925; informuje, že na svojej študijnej ceste po Juhoslávii koncom apríla navštívil i báčanských Slovákov a bol vrelo vítaní v ich pohostinnom dome veľký priateľ všetkých slovanských národov dr. Robert William Seton-Watson, známy aj ako Scotus Viator; pre Rusov v Juhoslávii, na ich maticu so sídlom v Ľubľane, novosadské Slovenky nazbierali vyše 2000 dinárov; nezabúdajúc na svoju rodnú vlasť, v rámci československej besedy Šafárik v Novom Sade, Slováci a Srbi spoločne oslávili 75 ročné jubileum prezidenta Masaryka; báčanskí Slováci tiež rozoberajú možnosť usporiadania slávnosti odhalenia pamätnej tabule pobytu P. J. Šafárika v Novom Sade a to v rámci storočného jubilea Matice Srbskej. Tlmočiac Štefániin list, Fedor Ruppeldt ešte píše: „Pri všetkých týchto prácach a všenárodných záujmoch, novosadské Slovenky nezabúdajú ani na svoju cirkev evanjelickú... horlive sa starajú o vnútornú a zovnútornú ozdobu svojho chrámu (slovensko-nemeckého). Na zadováženie viacej potrebných vecí do chrámu nasbieraly v posledné časy 8000 dinárov a na slovenský sirotínec v Kovačici nasbieraly 10.000 dinárov. Ako vidno, žijú rezko, a majú smysel a záujem pre všetko, čo dobrého v národe, v cirkvi i v novom štáte, ktorý hrdo menujú svojím.“ (Živena roč. XV, 1925, č. 6, s. 115 - 117)
Štefánia Mičátková „pocítila túhu oboznámiť sestry v Československu bližšie... o povstaní a bohatej činnosti „Kola srpskih sestara““. A tak na takmer šiestich stranách Živeny sú podrobné informácie o tomto spolku, i fotografie, ktorý je „skutočne jedno mohutné kolo srbkých žien, ktoré ako dcéry jednej matky: majky Srbie, obetovaly a obetujú majetky, schopnosti, ba i život vo všestrannej práci za svoj milovaný, mnohozkúšaný srbský národ... Historia tohto spolku ukazuje, koľko dobrého, vznešeného môžu ženy za svoj národ urobiť; možno z nej čerpať poučenie. Panie dvornej spoločnosti s prostými ženami z ľudu ruka v ruke, ako sestry, spolu pracovaly za svoj národ v jednom „Kole srbských sestár“, a nás Slovenky môže hrdosťou naplniť a oduševňovať povedomie, že s týmito hrdinkami spolu patríme do jedného ešte väčšieho kola – kola slavianskych sestár.“ Iniciátorkou založenia tejto organizácie bola vnučka sestry Svetozara Miletića, akademická maliarka Nadežda Petrovičová a meno mu dal známy dramaturg Branislav Nušić... (Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 122 - 128)
Šumadijské Kolo srbských sestier na jar 1925 pri pomníku postrieľaných Slovákov v Kragujevci (FOTO Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 129)
Štefánia okrem iného do Živeny prispieva aj informačnými štúdiami o popredných južnoslovanských ženských. Mieni, že „Keby sa všeslovanský sväz žien – ako to bolo navrhnuté a jednohlasne prijaté na kongrese juhoslovanských žien v Ľubľane 1922 – utvoril, poslúžil by mladším pokoleniam, ak by vydal album portrétov vynikajúcich slovanských pracovníc. Slovanky, ktoré v ťažkých časoch nadvlády germánsko-maďarskej, stojac v službe národných ideálov konaly a trpely, svojím životom a účinkovaním oduševnia...“ (Živena roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 206)
Jedným z literárnych portrétov z pera Štefánie Mičátkovej bola Zorka Sime Lazićová – dcéra Stevana Miletića, bratranca Svetozárovho, s ktorou ju zoznámila Svetozárova dcéra Milica Tomićová. Svojho času vydávala aj Dečje novine, ktoré v roku, keď Štefánia o nej písala, mali aj 86 predplatiteľov na slovenskom gymnáziu v Petrovci. (Živena roč.XIII, 1923, č. 9, s. 166)
Od Zorky Štefánia prebrala a preložila text, ktorý určite s úľubou čítali odoberateľky Živeny – Krst kráľoviča Juhoslovanov. (Živena roč. XIV, 1924, č. 1, s. 16)
Zorka Sime Lazićová
Rubrika Živeny Kronika prináša zvesti o trojlístku vyznamenaných slovenských kultúrnych pracovníčok v Juhoslávii kráľom Alexandrom, ktorý za zásluhy na kultúrnom a humanitárnom poli a za rozširovanie všeslovanskej myšlienky rádom sv. Sávu V. stupňa vyznačil tri Slovenky: Štefániu Mičátkovú z Nového Sadu, Ľudmilu Hurbanovú z Pazovy a Alžbetu Vlčkovú z Nového Sadu. (Živena roč. XXI, 1931, č. 2, s. 53)
Medzi vynikajúce Slovanky, ktorých účinkovanie zanechalo nemiznúce stopy v živote národa a ktorú Štefánia predstavila čitateľstvu Živeny bola aj Mirka Grujićová, povedomá a nadaná Srbka, sekretárka a potom i predsedníčka Kola srbských sestier, prvá dáma kráľovnej Márie, aktívna v dobročinných spolkoch a v nemocnici Kola v Belehrade. Po jej boku sa do charity úplne zapája aj jej švagriná Mabel Grujićová, Amerikánka. Obe opúšťajú vlasť pri katastrofe Srbska a pešo cez Albánsko odchádzajú do Solúna, kde Mirka hneď zakladá výbor na pomoc utečencom. Rok pobudli aj v Aténach, odkiaľ sa Mabel vracia do Ameriky a tam píše do novín, agituje a robí miliónové zbierky na Červený kríž na Krfe a Solúne a Vojvodovi Mišićovi posiela veľkú sumu peňazí pre rodiny padlých junákov... Po vojne zakúpi priestranný kaštieľ v Selciach a ubytuje v ňom 50 sirôt, o ktoré sa stará ako vlastná matka. (Živena roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 206 - 208)
S Fraňou Tavčarovou, „markantnou reprezentantkou nášho slovanského kmeňa“ sa Štefánia zoznámila roku 1922 na kongrese juhoslovanských žien v Ľubľane. Podobne ako i Štefánia, i Fraňa bola manželkou úspešného muža Dr. Ivana Tavčara, spisovateľa – umelca, štátnika a bojovníka za slobodu Slovanstva. V Živene ju Štefánia predstavuje: „Pani Tavčarová je prvou Slovinkou, ktorá začala organizovať Slovinky na demokratickom základe, bez stavovského rozdielu, hlásajúc, že pri práci národnej a kultúrnej nie je miesto len pre „dámy“ a „panie“, ale prosto pre národne cítiace ženy.“ Založila Všeobecné slovinské ženské družstvo a celý rad odborov v spolku Sv. Cyrila a Metoda, ktorý pod rakúskym režimom udržoval slovinské školy. Materiálne pomáhala chudobným, zvlášť deťom, vojakom... Bola predsedníčkou aj telocvičného spolku Atene, Spolku žien SCHS pre siroty, Kola juhoslovanských sestier (filiálka Kola srbských sestier), spolku detského a materinského Domu Kraljice Marije, podpredsedníčkou Národného ženského zväzu v Juhoslávii. (Živena roč. XVI, 1926, č. 6, s. 109 - 111)
Na Kongrese juhoslovanského Národného ženského zväzu na Blede (24. – 26. 10. 1926) Tavčarová vyniesla návrh z tohto kongresu v Ľubľane (1922), ktorý dal Spolok československých žien v SCHS, aby „Národný ženský zväz čím skôr vstúpil do najužšieho styku so ženskými spolky v Československu k vôli ustanoveniu Všeslovanského ženského sväzu“ a nakladá vedeniu, aby sa táto „pekná idea oživotvorila“. (Živena roč. XVI, 1926, č. 9 - 10, s. 198) ÚSČSŽ totiž navrhoval, aby to bolo pod protektorátom dcér dvoch tvorcov nových slovanských štátov – princezny Eleny, dcéry kráľa Petra osloboditeľa a Alice Masarykovej.
Fraňa Tavčarová
Ku založeniu Jednoty slovanských žien so sídlom v Prahe i prišlo (v Živene roč. XIX, 1929, č. 2, s. 41 však píše, že „Myšlienka tejto jednoty skrsla vlastne už na poslednom všesokolskom slete, keď americké Češky navlrhly, aby sa i tu ženy spojily ku spoločnej kultúrnej činnosti, ako urobily v Amerike v „Jednote českých dám“...), o čom sa Štefánia Mičátková zmieňuje ako o „novom kroku k všeslavianstvu“ a jedným z konkrétnych krokov k tomu je návrh výmeny slovanských študentiek, aby Srbky, Chorvátky a Slovinky prišli letovať do Československa a Slovenky a Češky do Juhoslávie, aby tie, „ktoré nám budú vychovávať budúce generácie, navzájom poznaly by i seba i kraje, ľud, národné obyčaje a i jazyky.“ Za toto sa má zaujať Národný ženský zväz (NŽZ), Kolo srbských sestier a československé ženy v Juhoslávii. (Živena roč. XIX, 1929, č. 4, s. 91)
Avšak Alojzija Štebi vo svojom referáte podanom na výročnom zhromaždení Juhoslovanského národného ženského zväzu v Splite (8. okt. 1929), ktorý vyšiel aj tlačou pod názvom O SARADNJI DRUŠTAVA, Beograd 1929, na svoju zodpovednosť sa zmieňuje a kritizuje „život i rad naših društava i ono, o čemu se mnogo šapuće a malo glasno govori.“ I keď párkrát spomína, že nemôže povedať všetko, ako autorka týchto riadkov som si takmer istá, že Alojzija nepriamo upiera prstom práve na novovzniknutý spolok Jednoty slovanských žien (do ktorého sa zapájajú i Juhoslovanské spolky a niektorým ženským osobnostiam sa dostáva i vedúcich funkcií), že nie náhodou od NŽZ dostala za úlohu napísať referát na túto tému, ktorá nás aj v dnešnej dobe uisťuje o perpetuum mobile spolkovej, inštitučnej... rivality, obávajúc sa plytvaniu snahami, keďže sa v mnohých prostrediach, najmä v slovanskom zahraničí, zakladajú odbory Jednoty. „Taj ogromni broj društava je dokaz kako mi besmisleno cepamo snage... da se kod nas ne stvaraju društva iz stvarne potrebe, nego da se najčešće rukovode lični momenti..., koji su u pogledu važnosti funkcije... neko društvo započne posao koji se pokaže kao vrlo umestan i koristan... Ubrzo zatim iskrsne neko drugo društvo i lati se istog posla... Između ova dva društva mora se pojaviti jedna nezdrava utakmica... i još jednom naglašavam, da je svako osnivanje paralelnih društava jedna velika pogreška, jedan veliki greh prema društvu... Mi nemamo tako ogroman broj spremnih i savesnih žena da bismo mogli njima popuniti sva odgovorna mesta po društvima.“
V ďalšom čísle Živeny Štefánia pokračuje príspevkom pod názvom Slovinky, obohatenom fotografiami popredných slovinských ženských osobnosí. „Je ich menej ako nás Sloveniek, ale majú viacej spolucítenia, viacej smyslu pre spoločnú národnú prácu. Ich zápal pre národné veci nezbledol od prevratu. Čo je príčinou u nás Slovákov a aj u iných Slovanov, že pri svobode materinskej reči mnohým sa zdajú národné veci bezvýznamnými, ba sú im až ľahostajné?“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 11 - 12, s. 215 - 217)
Z príležitosti kongresu Medzinárodného združenia vysokoškolsky vzdelaných žien vo Wellesley (SŠA), Štefánia v Živene prestavuje aj dr. Xéniu Atanasijevićovú, docentku belehradskej univerzity, ktorú si juhoslovanky vybrali za svoju delegátku. (Živena roč. XXI, 1931, č. 4, s. 114) A slovenskú ženskú verejnosť s prvými univerzitne vzdelanými Srbkami, ktoré mali veľký význam pre kultúrny rozvoj Srbska, oboznamuje aj A. Dollinayová-Vračanová. (Živena roč. XXI, 1931, č. 5, s. 141 - 142)
Zaujímavá je aj Štefániina krátka próza. Pod iniciálmi Š. M. Nachádzame krátku prózu Na poli, v ktorej znázorňuje usilovného, ale naivného mladého muža, ktorý aj napriek upozorneniam podľahne zvodom peknej, ale nestálej dievčiny... (Živena, roč. X, 1919, číslo 3, s. 56)
Podobné aktivity literárneho a publicistického rázu vyvíjali vtedy mnohé aktivistky ženského hnutia vo Vojvodine.
Medzi ne nesporne patria aj:
Ľudmila Hurbanová, dcéra Vladimíra Hurbana st., ev. kňaza (syna Jozefa Miloslava Hurbana) a sestra Vladimíra Konštantína Hurbana (Vladimíra Hurbana Vladimírovho - VHV), tiež ev. kňaza, bola I. predsedníčkou (1921 - 1924) a potom I. podpredsedníčkou ÚSČSŽ v Juhoslávii, ktorá od svojich detských čias stála v službe buditeľskej, neúnavne pracujúc usporadúvaním ochotníckych divadiel a píšuc kroniku slovenských ochotníckych predstavení v Starej Pazove. Tým udržala fakľu národného povedomia Slovákov najmä v časoch predprevratových. (Živena roč. XXI, 1931, č. 2, s. 54)
Ľudmila sa narodila 8. júna 1978 v Starej Pazove. Jej strýcom z matkinej strany, Augusty r. Štúrovej, bol Ľudovít Štúr a jej strýcom z otcovej strany bol Svetozár Hurban Vajanský.
Bola najstaršou medzi súrodencami. Po nej sa narodil spomínaný Vladimír Konštantín, potom Miloslav, po ňom Miloslav Jozef a Bohumil-Ján. Poslední traja však umreli v útlom veku. Ľudovú školu (6 rokov) vychodila v rodisku u Martina Kopčíka 4 roky a 2 roky chodila do chorvátskej školy k Ljubici Pavičićovej. Vo vzdelávaní pokračovala doma u svojho otca priprávajúc sa na prijímacie skúšky na ženské 8 ročné lýceum, ktoré v tom čase v Záhrebe založil Iso Kršnjavi. Prijali ju hneď do tretej triedy, lebo prvé dve skladala súkromne. Bývala na nemeckej ev. fare v rodine ev. farára Dr. Júliusa Kolačeka, ktorý mal deti, Frederiku a Waltera, podobného veku, takže vedľa nich Ľudmila hravo zvládla i nemčinu. Už v rodičovskom dome získala i dobrý základ francúštiny, lebo obaja rodičia ovládali aj túto reč.
Tretiu a štvrtú triedu skončila s vyznamenaním. Žiaľ, pre zlý finančný stav doma, nemohla pokračovať v tomto školení, ktoré si ročne vyžadovalo 800 zlatých. Pol roka sa v Zemúne učila krajčírskemu remeslu a potom zostáva pri rodičoch. Po ich smrti vedie bratovu domácnosť, pomáha mu v kancelárii, a 30 rokov vedie matričný úrad na fare, až do smrti svojho brata. Potom sa živí z „almužny“, ktorú dostávala z obecnej pokladne ako sociálne ohrozená, tiež určitú sumu z Krajinskej cirkvi, ako i niečo zo staropazovskej cirkvi. Príchodom Vladimíra Vereša za farára v Starej Pazove v novembri r. 1951, Ľudmila Hurbanová sa stáva akoby členom jeho rodiny a zostáva pod prístreším tzv. Hurbanovskej fary až do svojej smrti v nedeľu 19. októbra 1969, po prvom zvonení do kostola, dožijúc sa, už úplne slepá, hlbokej staroby. Občas ju vraj opanovala melanchólia, že jej život bol „sfušovaný“, o čom svedčia aj jej verše:
Život môj bol pustatinou a tápäla som po nej.
Šťastie vzalo do krajších krajov a fatamorgána sa smiala
Oázy boli prekrásne len málo ich bolo
A semúm horúci vial na rozpálené čelo.
Ľudmila Hurbanová s kráľovským vyznamenaním
Ľudmila veľmi rada čítala, okrem slovenskej, zvlášť ruskú a juhoslovanskú literatúru. S bratom Vladimírom mala bohatú knižnicu, ktorá vraj počas dvoch vojen mnoho pretrpela. I sama mnoho písala. Uverejňovala príspevky v Národných novinách už pred prevratom. Tam jej vyšli príspevky: Slečna a vrabec, Jednota, Koruna surovosti, Bor a jedľa, Dúha. Prispievala kratšími článkami a reportážami do Národnej jednoty, Živeny, do detského časopisu Zornička. V Živene jej vyšla Sugestia a Šťastie. Do Cirkevných listov (XLVII - 1933) zasiela svoj článok Cesta za slovenskou Bibliou – správna cesta pod pseudonymom Ľudmil Šthurban, a nevrlo prijíma fakt, že redakcia jej článok podpisuje ako Ľud. Mil. Hurbanová.
Zdramatizovala Kukučínovu poviedku Rysavá jalovica. Eržika Mičátkova v Listoch z Juhoslávie o tom píše: „Tak Ľudka Hurbanová zdramatizovala „Rysavú jalovicu“. Pod tlač to sotva príde – my si to poodpisujeme a zahráme pre náš ľud, naše ženy!“ (Živena roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28)
Podľa slov Vladimíra Vereša, ev. farára v St. Pazove, tento rukopis sa stratil a nikde nebol uverejnený. Rukopis bol poslaný aj samemu Kukučínovi, ktorý navštívil Ľudmilu Hurbanovú, priniesol späť jej prácu a pochvalne sa o nej zmienil, podotknúc, že by to mohla aj sfilmovať.
Ľudmila napísala aj veselohry Stôl a Na letnom byte, ktoré vyšli v Rozhľadoch. V Petrovskom kalendári (1938) uverejnili jej Čo videla tmavá noc a v Zorničke Chlapci a vtáci a Sliepka a kačica.
Bohatý archívny materiál, ktorý vlastnila Ľudmila Hurbanová sa časom (hlavne vo vojnách) rozpŕchol kade-tade. Niečo z toho sa našlo a uskladnilo na domácej pôde, v cirkevnom archíve v Starej Pazove. Sama Ľudmila však listy J. M. Hurbana, ktoré písal synovi do Starej Pazovy odovzdala Matici slovenskej, ako i listy strýca Vajanského, ktoré písal zo segedínskeho väzenia.
Ľudmila Hurbanová často navštevovala Slovensko – príbuzných a martinské národné slávnosti, a vôbec, rada cestovala. Bola v Pešti, Viedni, Benátkach... Zúčastňovala sa valných zhromaždení spolkov (Živeny, Spolku slovenských žien, Slovenskej muzeálnej spoločnosti, ktorej bola i zakladajúcim členom).
Marína Maliaková r. Ormisová (1861 Nižná Slaná – 1945 Zvolen, manželka Jozefa Maliaka, historika a dcéra revúckeho profesora a slovenského pedagóga Samuela Ormisa), prispievateľka do Dennice a Živeny a prekladateľka z chorvátčiny. Napísala novelu Orgovánová besiedka, ktorá vyšla r. 1901 v Slovenských pohľadoch; v Dennici (1904 - 1905) má cestopisný Výlet do chorvátsko-dalmatínskeho prímoria a r. 1907, tiež v Dennici úvahu Zo života horvatských žien. V Slovenskej žene uverejnila novelu Rulíčkino cestovanie, v Živene (roč. XV.) preklad z chorvátčiny Na návšteve u rodiny (Josip Kozarac) a tiež v Živene (roč. XVII.) cenné rozpomienky Pred štyridsiatimi rokmi.
Blanka Fábryová rod. Maliaková (1893 - 1964), dcéra z prvého manželstva Jozefa Maliaka s Katarínou Čásarovou. Prvý jej článok vyšiel 1910 v Dolnozemskom Slováku. Má niekoľko článkov v rozličných chorvátskych a srbských časopisoch, ako i americko-slovenských, nemeckých a českých, v Národných novinách, Slovenskom denníku, Pluhu (vo Zvolene), v Živene, Slovenských pohľadoch, Prúdoch a inde a tiež v otcovej Domácnosti a škole. V Živene nachádzame jej príspevky aj pod pseudonymom Južná. Niektoré z príspevkov v Živene sú: Národopis a Živena (Živena 1925, č. 7 - 8), Keď smreky zašumia (Živena 1926, č.3, s. 48 – 50), Zima – k 70-tym narodeninám Terézie Vansovej (Živena 1927, č. 3 - 4, s. 48 -50), Sedliačka maliarka (Živena 1927, č. 5), Jagluk (Živena 1930, č. 3).
Zlata Porubská rod. Jesenská z Kysáča, učiteľka. Narodila sa 11. augusta 1892 v Osjeku z rodičov Juraja Jesenského, evanjelického kňaza a Hermíny rod. Ededyovej, ktorá skončila gazdinskú školu v Leherschule v Temišnári. Zlata navštevovala nemeckú základnú školu v Osjeku; učiteľskú školu v Osjeku 1912/1913; Udžbársku školu pre domácnosť a šitie v Osjeku; bola na kurze pre slovenský jazyk v Martine roku 1932; 1936 je na študijnom pobyte na Sorboni v Paríži; navštevuje rôzne „naukobehy“ pre literatúru. Ako učiteľka päť rokov pracovala v Novom sade a tridsať rokov v Kysáči. Už na dôchodku, ako 70 ročná, zapísala sa na Filozofickú fakultu v Novom Sade, odbor nemecký jazyk a literatúra, čo i skončila. Umrela 1. júla 1971.
Keď ide o spoločensko-organizačnú a kultúrnu činnosť, medzi dvoma vojnami Zlata bola vedúcou v kysáčskom ženskom spolku československých žien, po vojne odbočky Antifašistického frontu žien, bola aktívna v Čítacom spolku, nacvičovala divadlá, bola vedúcou dorastu Červeného kríža (napísala aj hymnu – slová a hudbu pre dorast Červeného kríža Hej, pod prápor Červeného kríža) a podpredsedníčkou miestnej organizácie Červeného kríža v Kysáči, aktívna bola aj v Kole srbských sestier.
Literárne sa aktivovala 1913. Prispievala do rôznych časopisov, tlači: Slniečko, Nádeje, Evanjelický hlásnik, Živena, Národný/Ľudový kalendár, Národné noviny, Nový človek, Náš život, Dennica, Slovenka, Hlas ľudu.
Písala proti alkoholu a nikotínu a mala o tom prednášky.
Podpisuje sa ako ZPJ, Báčvanská, Aurelia. Píše aj po chorvátsky, tiež prekladá z viacerých jazykov.
Osobne sa poznala s E. M. Šoltésovou, s ktorou sa aj dopisovala a pomáhala pri preklade jej knihy Moje deti do nemčiny. Tiež s J. Jesenským a Zorou Jesenskou, s Rázusovou Martákovou, Osuským...
V Živene nachádzam jej prácu Jelica Belović-Bernadzikowská (K jej päťdesiatročnej spisovateľskej činnosti) – portrét juhoslovanskej fokloristky, učiteľky a spisovateľky pochádzajúcej z Osjeku. (Živena roč. XXIII, 1933, č. 4, s. 111 - 113)
Z rukopisných záznamov sa okrem iného dozvedám, že „bola vyznamenaná svätosávskym ordénom za spoluprácu a prekladateľskú činnosť a za spolunažívanie s juhoslovanskými národmi ako i to, že sa v Páríži zúčastnila Všeslovanského zjazdu žien, pobudla na rôznych študijných cestách v Československu (Martin, Praha), u nás v Dubrovniku, bola v Dánsku a Škótsku.
Oľga Textorisová (1880 Revúca – 1938 Blatnica), pedagogička a spisovateľka, v rokoch 1907 - 1917 pôsobila v Chorvátsku. V Živene uverejňovala Rozpomienky z doby vojny (Živena roč. XI, 1921, č. 4 – 10)
Zaujímavosti z Dolniakov uverejnené v rôznych rubrikách Živeny, ktoré nám tiež poukazujú nielen na vzájomné informovanie, ale aj prelýnanie sa spoločensko-kultúrnych hodnôt Slovanov vôbec:
Všeličo. „Ľudovú zábavu usporiadali dňa 28. marca novosadskí Slováci. Hrali Bludára od Fr. Urbánka. Po divadle bola tanečná zábava, spojená s tombolou, telegrafom a inými spoločenskými hrami.“ (Živena, roč.1, 1910, č. 4, s. 96)
Miešaná beseda. „1. februára t. r. umrel v Novomsele pri Vinkovciach Mikuláš Abaffy, ev. farár a senior horvatsko-slavonský v 64. roku života. Bol i vo svojom postavení, i svojím osobným rázom významným, závažným činiteľom; jeho smrť znamená ztratu nie len pre jeho užšiu rodinu, lež i pre jeho národ.“ (Živena, roč.VIII, 1917, č. 1, s. 15)
Živena, máj 1918, roč. IX, č.7-12, s, 90 prináša text Miriany: Smutná dedina, venovaný slečne Terke Kováčovej, Kysáčanke, v ktorom sú dozvuky I. sv. vojny popretkávané srbskými výrazmi a piesňou Tamo daleko...
Kronika. „Dňa 25. novembra t. r. umrel v Kysáči v Juhoslávii po dlhej chorobe v 52. roku života Vladimír Mičátek, ev. učiteľ. Už z rodičovského domu osvedčený Slovák, vždy mnoho trpel za svoje presvedčenie, ale najmä za svetovej vojny bol nemilosrdne prenasledovaný, preháňaný, internovaný a vôbec vystavený všetkým zlobám, aké boly za maďarskej vlády v úžitku proti nemaďarským ľuďom. Keby nám svoje vtedajšie zkúsenosti bol napísal, tvorily by pozoruhodnú kapitolu o maďarskom vladárení nad nami. Naše čítajúce obecenstvo zná ho ako prekladateľa z juhoslovanských literatúr, s ktorými nás on najpilnejšie oboznamoval.“ (Živena roč.XII, 1922, č. 12, s. 237)
Kronika. „Dňa 21. augusta umrela na Blede v Juhoslávii na srdcovú chorobu pani Danica Hristićová, predsedníčka Národného ženského savezu a prvá dvorná dáma kráľovnej Marioly. Narodila sa r. 1864 v Belehrade, bola učiteľkou, ale skoro vydala sa za známeho belehradského advokáta Hristića. Bola jednou z najhorlivejších národno-politických pracovníc. Po osvobodení spojila všetky ženské spolky v Juhoslávii v príkladnú organizáciu Národného ženského savezu, do ktorého vstúpil i Spolok československýcj žien.“ (Živena roč.XIII, 1923, č. 9, s. 178)
Michal Rúžek tiež v Živene uverejnil List z Juhoslávie, Pivnica 15. Októbra 1924 a píše o augustových národných slávnostiach v Petrovci, gymnáziu, Sokoloch, Spolku československých žien... (Živena roč.XIV, 1924, č. 10-11, s. 210)
Čitateľa zaujme aj Slovenská svadba v Padinej Z rukopisu †Alberta Martiša (Živena roč. XIV, 1924, č. 12, s. 230)
Kronika. „Slávnostný večer na počesť Eleny Maróthy-Šoltésovej usporiadala 2. marca v Kysáči v Juhoslávii odbočka Ústredného spolku československých žien a kysáčska roľnícka mládež. Na programe bola prednáška o spisovateľke Elene Maróthy-Šoltésovej od neunavnej pracovníčky E. Mičátkovej, nasledovaly spevy, deklamácie z Vajanského a Janka Kráľa a predstavenie „Sľubov“ Tajovského. Čistý zisk. 1000 dinárov, na základinu pre dievčenský ústav, čo by chcely juhoslovanské Slovensky založiť a ktorý by dostal meno „Ústav Eleny Maróthy-Šoltésovej““. (Živena roč. XIV, 1924, č. 3, s. 60)
Kronika. „Zo spolkového života Sloveniek v Juhoslávii Dňa 14. februára 1926 náš kysáčsky odbor Ústredného spolku čs. žien sriadil pekné ľudové večierky bratov Chalupkovcov, ktoré boly hojne navštívené, ba možno povedať manifestačné. Slečna predsedníčka E. Mičátková mala prednášku „Ján Chalupka, pisateľ divadelných hier, a Samo Chalupka, pevec národný“. Poukázala na kňazov, opravdových to duchovných vodcov svojho ľudu; poukázala, že divadlo je nie hriech, ako to tu poniektorí vykladajú. Ján Chalupka divadlom budil národné povedomie, naprával pomýlených. Divadlo je chodník k národnému životu, pestujme ho s láskou, aby sme nezaostávali za inými. Samo Chalupka, hovorila prednášateľka, zaspieval krásnym, prístupným spôsobom k ľudu. Ako náš Vajanský o ňom napísal: Krásna romanca „Kebych vedel, kde kto leží, kam to tá noc ráno beží“ prešla do úst ľudu. Po prednáške devy z ľudu krásne nám to zaspievaly. P. Macák pekne zarečnil „Mor ho!“ Z. Heverová „Juhoslovanom“ a zasa spev „Koníku môj vranný“ a Zuzka Gombárová zarečnila „Zabitý“. Zatým naši ochotníci zahrali podarene pri veselej nálade „Starého zaľúbenca“ od Jána Chalupku, a akoby filmový obraz, poslovenčený a upravený pre divadlo E. Mičátkovou: „Hostia“ od Jackieva. Početné domáce obecenstvo (Kysáč je roľnícka dedina) s pánom rychtárom a pani rychtárkou a hosťmi Srbmi, Rusmi, Čechmi bavilo sa do rána, a rozchádzajúc sa privolávalo slávu Chalupkovcom. – V nedeľu, 28. februára ideme do Nového Sadu na slovenské divadlo.“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 3, s. 57)
Ženké snahy. „Vyznačenie srbských žien Československom. Na návrh našej vlády prezident T. G. Masaryk vyznačil ženský spolok „Cvietu Zuzorić“ v Belehrade a známu spisovateľku a sociálnu praovníčku Zorku Kveder-Demetrovićovú zo Záhrebu rádom Bieleho ľva IV. stupňa, panie Leposavu Hristićku, Oľgu Stanojevićku, Kristu Ďordevićku, Persu Vukičevićku, Ružu Vinaverovú z Belehradu a Desanku Terzibašićku, ženu generála v Kragujevci, zlatými medajlami rádu Bieleho ľva za zásluhy na kultúrnom poli.“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 4, s. 77)
Kronika. „Z Kysáča v Juhoslávii nám píšu, že v Brode umrela 23. novembra 1926 pani Ľudmila Abaffy, rod. Lehotská, vdova sriemskeho seniora Mikuláša Abaffyho, v 73. roku príkladného života. Nebohá bola zakladajúcim členom Živeny a horlivou národovkyňou. Vychovala šestoro roduverných detí. Večná jej pamäť!“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 11 - 12, s. 237)
V Živene sa zjavuje aj článok U Kukučínov, ktorý napísala Kysáčanka Julka Kováčová-Pavlovová (1899 - 1951), učiteľka. (Živena roč. XVIII, 1928, č. 11, s. 252 - 254)
Ináč sa dalmatínska tematika a Brač dosť často zjavujú na stranách Aj Almanachu Živeny, aj Živeny, zvlášť po vyjdení románu Dom v stráni.
Vedúca ženského hnutia v období realizmu, Elena Maróthy Šoltésová, cez Kukučína nadväzovala vzťahy so záhrebským ženským hnutím, takže aj jej diela sú najčastejšie prekladané do chorvátčiny.
Juhoslovanskí Slováci na návšteve u Kukučína, 1928
Kronika. „† Terézia Mičátková. Dňa 3. mája 1929 umrela v Kysáči v S. H. S. Najstaršia dcéra zvečnelého národovca-učiteľa Jána Mičátka, Terézia Mičátková, verná dcéra slovenského národa, v 63. roku požehnaného života. Zvečnelá bola z tých obetivých žien, ktoré s príkladnou láskou žertvovali život za svojich. Utratiac včasne matku, zriekla sa výhod i vydaja a ujala sa výchovy šiestich osiralých bratov a sestár. Vychovali ich s otcom a Božou pomocou národu. Bola pochovaná a oplakaná ľudom pri veľkej účasti. Večná jej pamäť!“ (Živena roč. XIX, 1929, č. 7, s. 168)
- Dollinayová-Vračanová v rubrike Zo ženského sveta píše o Výstavke ľudového umenia juslovanských Slovákov. (Živena roč.XXI, 1931, č. 6, s. 170)
Zozbierala a v časopise Náš život uverejňovala aj zaujímavé Myšlienky o ľudovýchove..
Feministický pohyb, i keď zo začiatku skromne, ale zjavne kráča po pevnej pôde k uskutočneniu svojich vznešených národných cieľov nielen na Slovensku (známy je najmä tzv. ženský štvorlístok: Timrava, Šoltésová, Vansová, Podjavorinská), ale aj medzi juhoslovanskými autorkami a tento môj pohľad na činnosť a tvorivosť niektorých z nich je iba pripomenutím, že tento pohyb neskôr priniesol veľké tvorivé plody.
Upriamila som sa hlavne na dve naše ženské aktivistky, Eržiku a Štefániu Mičátkove, prostredníctvom ktorých sa do časopisov na Slovensku, zvlášť do Živeny, dostávajú informácie z južnej Slávie, vyvíja sa silná komunikácia, vznikajú nové idey na spoluprácu, spoločné aktivity, produktívne návštevy, atď. Naše ženské aktivistky boli nielen dvojsmernými mostami juhoslovansko – slovenskej spolupráce, ale túto spoluprácu vychyľovali v rôznych smeroch, stýbajúc náhrdelník čulej všeslovankej spolupráce.
Dobovú tlač, staré fotografie a pod. zbieram od útleho detstva, vždy som mala blízko ku kolekcionárstvu, takže som sa aj opierala o pramene, ktoré vlastním, najmä časopis Živena, v ktorom aj nachádzame najviacej materiálu a príkladov k spracovávanej téme. Škoda, že neuctievanie, neprajnosť, zosmiešňovanie..., možno i nepochopenosť ženských snáh a prebúdzajúcej sa emancipácie žien, ješitnými mužmi (stačí jeden, akého spomína E. Mičátková), spôsobuje nenahraditeľnú škodu v stopách nielen dobového informovania, ale aj činnosti žien v prospech pokrokovejšej spoločnosti vôbec. Tak sme, napríklad, zostali ochudobnení o mnohé informácie zo ženského sveta v Národnej jednote, kedysi najčítanejšej na týchto priestoroch, i širšie.
Pomocná literatúra:
- Živena, zábavno-poučný časopis
- Ľudmila Berediová-Stupavská: Retrospektíva Spolku kysáčskych žien; Eržika Mičátková, nositeľka Radu svätého Sávu V. stupňa (zborník prác Kysáč 1773 – 2013, SVC B. Petrovec, s. 720 – 726 a 843)
- Pamätnica Živeny, Neografia Martin,1996
- Ján V. Ormis: Literárno/historická publicistika 1 (SVC B. Petrovec 2013)
- Dr. Ján V. Ormis: Kultúrne snahy Slovákov v Juhoslávii (Kníhtlačiareň úč. Spol. Petrovec 1935)
- Jan Kmeć: Jugoslovensko-slovačke slavističke veze, Novi Sad, 1987
- Evanjelický hlásnik, mesačník Slov. ev. a. v. cirkvi v SFR Juhoslávii
Ľudmila Berediová-Stupavská:
AKTIVISTKY ŽENSKÝCH SPOLKOV, AKO MOSTY JUHOSLOVANSKO - SLOVENSKEJ SPOLUPRÁCE
„Náš všedný život anjelov má jasných,
nimi sa jagá v dúhy farbách krásnych.
Závan ich krídel cítime kol seba,
unáša nás v svet blaženosti neba.
Ich vrava, piesne zvonivé a milé
budia v nás city veľké, ušľachtilé.
...
Či znáte zbor ich nežný, utešený?
Hoj, znáte dobre! To sú – naše ženy!“
Fr. Urbánek 1
Povedomie slovanskej kmeňovej a jazykovej príbuznosti sa objavuje už v starých kronikách. Srbsko-slovenské vzťahy siahajú hlboko do minulosti. Späté sú aj s presunom našich predkov do týchto končín, keď priamo prichádzajú do styku s bratským srbským živlom, aby potom spoločne čelili rôznym politickým, vojnovým, šovinistickým a iným nástrahám v priebehu dejín, zdieľajúc spoločný osud.
Zvlášť príslušníci evanjelického vierovyznania vo Vojvodine, ktorým uspelo zachovať si národnú identitu, bojujúc práve za slobodu vierovyznania, nikdy nezabúdajú na Slovensko. Vzťahy s matičnou krajinou pretrvávajú aj povolávaním si mnohých farárov a učiteľov, ktorí potom, príduc zo starej vlasti, vychovávali našich predkov v silnom slovenskom, ale aj slovanskom duchu a uplatnili sa tu aj v širšej spoločnosti, stanúc sa neraz vedúcimi osobnosťami vzdelávacích, kultúrnych a iných inštitúcií (aj srbských). Vzájomné poznávanie sa dvoch národov vyústilo v silné srbsko-slovenské a pozdejšie juhoslovansko-československé styky. Slováci žijúci vo Vojvodine začali byť živým mostom spolupráce bratských slovanských národov nielen na týchto priestoroch, ale aj omnoho širšie.
Po boku silných a úspešných mužov, do spoločenského života sa zapájajú aj ženy, ktorých široké spektrum záujmov a cieľov vyústilo v aktívne ženské hnutie.
______________________________________________________________________________
1/ Citát úryvku básne Františka Urbánka, uverejnenej v prvom čísle ženského ilustrovaného časopisu Živena, ktorý začal vychádzať v januári 1910 v Turčianskm sv. Martine na Slovensku a prvými redaktormi boli Elena Maróthy Šoltésová a Pavel Socháň, ktorý potom do Živeny prispieval početnými dobovými fotografiami zobrazujúcimi kraje a kroje nášho ľudu.
Živena, ako spolok slovenských žien, v mnohom súvisela s rozvojom ženských aktivít a spolkového života u nás. Spolok Živena bol založený 4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Martine v rámci matičných slávností. Vytýčiac si vysoké ciele „dôstojnému pochopu povolania ženského pohlavia zodpovedajúce tak účinkovať, aby slovenské dcéry, ktorejkoľvek vrstvy vlasti našej, vzdelaly sa za mravné, súce, pilné hospodyne a za horlivé dcéry vlasti a národa“ ani netušili, že po zatvorení Matice slovenskej (1875) Živena zostane vlastne jediným fungujúcim slovenským spolkom.
Na šírenie osvety a vzdelania medzi slovenskými ženami slúžili Almanach Živeny (od r. 1872), prvý ženský časopis Dennica (od r. 1898) a Letopisy Živeny (od r. 1896) a časopis Živena (1910), ktorý postupne získava širší než beletristický ráz, keď feminizmus bol takrečeno len na začiatku boja za práva ženy.
Už v Almanachu Živeny medzi novými členmi prihlásenými od 21. augusta 1895 do 30. júna 1898 nachádzame mená: B. Zakladatelia II. triedy: pod č. 116 Hurbanová Augusta, Stará Pazova, 117 Hurbanová Ľudmila, Stará Pazova, 119 Krnová r. Beniačova Oľga, Nový Sad, 123 Kvačalová Ľudmila, Petrovec, 127 Medvecká Julia, Selenča; C. Riadni členovia: pod č. 43 Grúniková Anna, Petrovec, 59 Lekárová Mária, Petrovec, 60 Mackovičová Anna, Selce, 61 Medvecký Karol, Selenča, 62 Maršallová Marína, Petrovec, 64 Speváková Zuzana, Petrovec, D. Roční členovia: pod č. 19 Kvačalová Terezia, Petrovec.
Silné rodinné, či priateľské putá spájajúce Slovákov a vôbec Slovanov zo severnej s južnou časťou Rakúsko-Uhorska produkovali čulú spoluprácu na poli vedeckom, cirkevnom, vzdelávacom, literárnom, a vôbec kultúrnom. Keď chceme sledovať rozvoj týchto stykov, najjednoduchšie je opierať sa o pramene informácií z dobovej tlače.
Tak nám už Sošit 8 Živeny z roku 1910 odhaľuje, že za výborníčku Spolku Živena na správny rok 1910 okrem iných dám (Marína Horvátová, Ľudmila Kvačalová, Mária Medvecká, Marína Ormisová Maliaková, Anna Pivková, Terézia Vansová, Oľga Krnová, Ľudmila Markovičová a iné) zvolili aj Kysáčanku Eržiku Mičátkovú s prosbou, aby “idúce povinnosti vzaly na seba a pracovaly na zveľadení spolku, lebo nesmieme zabúdať, že výborníctvo každého spolku vždy je spojené s istými povinnosťami, že nemá to byť púha prázdna hodnosť”. (Živena roč. I, 1910, č. 8, s. 189)
V ten istý deň, 3. augusta 1910, po valnom zhromaždení Živeny, konalo sa aj zriaďujúce valné zhromaždenie Lipy, účastinárskej spoločnosti pre napomáhanie ľudového priemyslu. A tu, ako jedinú predstaviteľku z našich končín, Eržiku Mičátkovú z Kysáča, zvolili do výboru Lipy v spoločnosti mien, ako čo sú: Ľudmila Riznerová-Podjavorinská, Viera Markovičová, Elena Országhová, Pavel Socháň, Oľga Daxnerová, Ľudmila Daxnerová a iné. Za prvú úlohu mali vyhľadávať známe ženské vyšívačky, ktoré by chceli za zárobok pracovať pre Lipu, pestovaním slovenských ľudových ornamentov a motívov, aby tak presvedčili cudzinu, že “umelecké predmety, ktorými Lipa obchoduje, sú výtvorom slovenských rúk a tak vyvrátiť mylné dojmy, že Slováci sú národ bez originality, bez kultúry.” (Živena, roč. II, č. 10 - 11, s. 244)
Prostredníctvom slečny Eržiky Mičátkovej sa aj v ťažkých vojnových časoch (1916) zjavil veľký počet odoberateliek a čitateliek Živeny aj v Kysáči, rôzneho spoločenského postavenia a záujmov, ktoré Eržika spojila v krúžok a na jej podnet boli fotografované dievčence a ženy v kroji aj na našich priestoroch. Redakcia Živeny v rubrike Listáreň redakcie Mičátkovej odpisuje takto:
„S radosťou sme prijali i druhý a tretí Váš soznam nových predplatiteliek „Živeny” a i hneď k tomu dokladáme, že keby sme v každej našej väčšej obci mali čo len jednu takú za našu spisbu a naše časopisy opravdove, účinne zaujatú dušu, by naša vec v tomto ohľade za krátky čas radostne pokročila. Myšlienka o fotografovaní je výtečná… Vďaka Vám – a bohdaj by ste našli na všetky strany aspoň sto nasledovníc!...” (Živena, roč. VII, 1916, č. 1, s. 22)
Kysáčanka Terézia Kováčová, ktorú na podnet E. Mičátkovej odfotil P. Socháň, 1910
Sama Eržika posiela do Živeny fotografie, medzi iným aj fotografiu Kysáčaniek, predplatiteliek Živeny. (Živena roč.VII, 1916, č. 4, s.77)
Odoberateľky a čitateľky Živeny z Kysáča s E. Mičátkovou (stojí prvá z prava), 1916
K tejto fotografii nachádzame aj záznam: „Tešíme sa, že zaujatosťou slečny Eržiky Mičátkovej môžeme svojmu čitateľstvu predložiť obrázok niektorých odoberateliek nášho časopisu v Kysáči. Je ich veru pekný krúžok a jednako je tu nie ešte ani polovica všetkých, čo sú tam na „Živenu” predplatené. Milo je pozrieť na ne, ináč iste rôzneho spoločenského postavenia, rôznych záujmov, atď., tu však akoby v jednu dobrú snahu spojené pod očima svojej obhájkyne. Jedna z nich, Marienka Kardelová, žaluje sa nám medziiným na dnešné ťažké časy, ako chybí mužská práca a ako ony, dievčence, pre potešenie v týchto smutných časoch spievajú si túto pieseň:
Poď sem, milý, voľačo ti poviem,
Už musíš ísť, veď ja to dobre viem.
Poviem ti len jedno-dve slovíčka,
Schovaj si ich do svojho srdiečka.
Moje srdce z kameňa tvrdého
Rozpukne sa od žiaľu veľkého.
Od žiaľu, od mnohého trápenia
Moje oči horké slzy ronia.
Tak ťa, milý, na Boha porúčam,
Už sa s tebou na veky rozlúčam,
Nemôžem viac slovíčka vysloviť,
Lebo musím žiaľne slzy roniť.
No neplačte, nieže, švárne panny!
Veď zasvieti slniečko nad vami,
Zasvieti vám i jasná hviezdička,
Nezabije každého guľôčka.
Takto sa naše Slovenky i na Dolniakoch spevom potešujú.
My srdečne pozdravujeme všetky, i tu zobrazené i nezobrazené odoberateľky „Živeny“ v Kysáči!“ (Živena roč.VII, 1916, č. 4, s. 85)
Potom nie div, že úspešný spolok Živena bol silnou vzpruhou a vzorom na založenie Ústredného spolku československých žien (ÚSČSŽ) v Kráľovstve SCHS (v Novom Sade 11. mája 1921) a v mnohom súvisel nielen s náplňou jeho činnosti, ale aj organizačnou štruktúrou. Svetozár Hurban Vajanský bol do konca svojho života tajomníkom spolku Živena a tak aj pri voľbe dočasného predsedníctva ÚSČSŽ za tajomníkov zvolili Vojta Režného a Mojmíra Bodického.
Založeniu ÚSČSŽ predchádzalo formovanie niekoľkých ženských spolkov. Vychádzajúc z údajov Živeny, prvým takým spolkom – krúžkom bol nesporne ten v Kysáči, aktívny už roku 1916, v roku 1920 založili Spolok slovenských žien v Novom Sade, tiež v Kovačici. Z Eržikiných Listov z Juhoslávie v Živene sa dozvedáme, že vlastne ona bola zasvätená do práce: dajúc jej návody a nové stanovy, spolok Živena ju poveril organizovať „odbory Živeny v Báčke, Banáte a Srieme... A keď americké Slovenky môžu patriť do Živeny, naša Juhoslávia by nás v tom nehatila...“, píše Eržika. (Živena roč. XIV, 1924, č. 1, s. 14)
Čo do slovensko-srbských ženských stykov, významný je údaj zo septembrovej Živeny 1921, č. 9, kde na strane 178 okrem zakladania Ústredného spolku československých žien informujú, že „začiatkom septembra (1. – 3.) mal byť v Belehrade congress Sväzu Juhoslovanských Žien. I tento spolok je výslovne národného charakteru, v ňom Srbky, Horvátky a Slovinky v jednu snahu spojené chcú pracovať na národnom a vzdelanostnom povznesení juhoslovanských žien, chcú však pri tom pestovať i čím užšie sesterské styky s inoslovanskými ženami a ich spolkami. My Slovenky od Živeny tiež želáme si vstúpiť s oboma spolkami do sesterského pomeru a dosiahneme toho najľahšie prostredníctvom svojich rodných sestier v kráľovstve SHS.”
„Prajeme tomuto sesterskému spolku československých žien, aby sa zdarne rozvil a stal sa pestovateľom a zachovateľom česko-slovenského svojrázu nielen v odeve, lež i v živote našich žien v kráľovstve SHS.“ (Živena roč. XII, 1922, č. 3, s. 58)
Hviezdou stálicou v týchto dianiach na poli svojrázneho ženského hnutia, vtedy v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, ale i širšie, zasväcujúc svoj život princípom romantizmu, bola už spomínaná Eržika (Alžbeta) Mičátková (18. 11. 1872 – 29. 12. 1951 v Kysáči), dcéra Alžbety rod. Maršallovej a Jána Branislava Mičáteka (1837 - 1905), učiteľa, publicistu a známeho národného dejateľa z Kysáča, účastníka Memorandového zhromaždenia (1861) a zakladajúceho zhromaždenia Matice slovenskej v Martine (1863), ktorý založil Slovenský čítací spolok v Kysáči (1862), takže aj svojich sedem detí, ktoré z deviatich zostali nažive, zvlášť synov Ľudovíta (1874 - 1928) a Vladimíra (1871 - 1922), ako aj dcéru Eržiku vychovával v aktivistickom národnom duchu.
Eržika sa v živote venovala sociálno-hospodárskej a osvetovo buditeľskej činnosti. Aktívne pracovala v ochotníckom divadle a v ženskom hnutí. Veď ako inak, keď jej vlastný brat Ľudovít vykonával funkciu prvého predsedu Československého zväzu v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, predsedu Slovenskej strany v Juhoslávii a Československej besedy Šafárik. Takže Eržika so šikovnou švagrinou, Štefániou Mičátkovou, mohla aktívne a nehatene kovať a realizovať plány týkajúce sa spoločenského postavenia a života žien vôbec.
Vznik Československej republiky (1918) priniesol aj slovenským ženám novú kvalitu a podmienky na činnosť. Jedna z redaktoriek Živeny, Zora Jesenská, vo svojom referáte, ktorý nesmel byť prednesený na Zjazde československých žien v Prahe 1946 píše: „Slováci sú národ, ktorý roku 1918 zázrakom vstal z mŕtvych, vyšiel z hrobu. Lebo hrobom mu bolo Uhorsko, kde vládla surová maďarská rozpínavosť...“
Elena Šoltésová vo svojom príspevku v Živene r. 1919 pod názvom Nové úlohy venuje sa ženskej otázke, „ktorá zrejmo ide so všeobecným pokrokom, je ním vyvolaná a ona ho navzájom napomáha.“ (Živena roč. X, 1919, č. 3, s. 50) Uvádza, že „neudržateľný je starý poriadok, podľa ktorého žena patrí výlučne do domácnosti a všetky verejné diela má spravovať výlučne muž...“ Pripráva Slovenky na ešte jednu nevyhnutnú novú úlohu, a to je hlasovacie právo, ako pri obecných voľbách, tak i pri voľbách vyslancov do národného zhromaždenia, tiež právo byť volené. Vyzýva, aby „všetky ženy s celou silou i oddanosťou, nečakajúc nijakej odmeny chopily sa dobrovoľnej činnosti, kdekoľvek môžeme byť užitočnými... Každá nemôžeme dokazovať veľké veci, ale každá máme konať všetko, čo môžeme... osvecovať náš nepovedomý ľud, ísť za ním, zbližovať sa mu vnútorne... V našom položení by sa teraz na príklad české intelligentné ženy rozchodily po celom kraji a svolávali by shromaždenia dedinských žien, aby im povysvetlovaly, čo treba, napravily im rozum... Potom pomáhať chudobe, vdovám s nedospelými deťmi; starať sa o opateru chorých a opustených, o mravnú i hmotnú opateru detí na seba ponechaných... To by bola dôstojná úloha osvietených dcér národa...“
Presne týchto zásad sa dodržiavala aj Eržika Mičátková. Po Veľkej vojne (1918) bola podpredsedníčkou, ale aj tajomníčkou (1921 - 1923) Spolku ev. žien v Kysáči a 9. októbra 1921 sa stáva dlhodobou predsedníčkou novozaloženého spolku žien v Kysáči, ako pobočky Ústredného spolku československých žien, ktorého sa po Ľudmile Hurbanovej (vnučke Jozefa Miloslava Hurbana) r. 1924 stala predsedníčkou.
Spolok prechádzal mnohými úskaliami, činnosť žien bola často mnohými nepochopená a zaznávaná. „Ženy z ľudu sú na spolky neprivyknuté, a vedúce naše panie po obciach neveľmi sa starajú... Ústredie začalo registrovať ženskú prácu v „Národnej jednote“ k vôli povzbudeniu našich žien, no pre drsné, nedobroprajné vystúpenie mužského nečlena prestala táto užitočná práca.“ (Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 158)
Aj o rok neskoršie sa v Živene, v rubrike Ženské snahy zmieňuje o problematike pasívnosti členiek, keď píše: „Nie je dosť byť voleným, nie je dosť byť členom, ale i záujem úprimný treba mať o jediné ženské sdruženie, ktoré nik nepodporuje...“ A zasa sa kriticky zmieňuje o nepochopenosti ženskej spoločenskej aktivity, keď „poniektorí páni nečlenovia chcú diktovať a ukazovať smer v novinách nápadmi na ženskú vec, čo, pravda, veci neprospieva...“, porovnávajúc danú situáciu so spolkom Živena, „kde otcovia naši sami stali do služieb ženského spolku Živena... aby vždy kráčali ako i druhé vzdelané národy samostatne osvetou k svobode.“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 11 - 12, s. 238)
Členky pobočky Ústredného spolku československých žien v Kysáči,
Eržika Mičátková sedí v strede. Po jej pravej strane sedí Zlata Porubská Jesenská a po ľavej Terézia Kováčová Šalanská, vedľa ktorej skraja sedí pokladníčka spolku Zuzana Mandáčová, moja prababka.
Zúčastňovala sa aj rôznych ženských konferencií a ako jediná Slovenka, zastupujúca Češky a Slovenky, bola na druhom kongrese Malej ženskej antanty v Belehrade od 28. októbra do 5. novembra 1924, kde sa rokovalo o mnohých dôležitých otázkach politických, sociálnych a ženských a nadviazala styky so všetkými vedúcimi Slovankami. (V kráľovskom paláci bol koncert a recepcia na počesť delegátok.) (Živena roč. XIV, 1924, č. 10 - 11, s. 217)
O tomto všetkom potom informuje aj verejnosť na Slovensku prostredníctvom Živeny, ale sú známe aj jej príspevky pod názvom Listy z Juhoslávie a črty – informácie o srbských aktivistkách. Okrem príležitostných správ a článkov, uverejnila aj beletristické pokusy zo života na dolnozemskej dedine, v ktorých literárne inklinovala k postrealistickému modernizmu. Šikovne, obrazne, dejovo a jazykovo ladené k nášmu prostrediu sú jej poviedky v Živene Anča samopašnica (1929) a Katuškino previnenie. (1932)
V Listoch z Juhoslávie, ktoré venuje „Slovutnej panej Elene Maróthy-Šoltésovej, spisovateľke a predsedníčke Živeny“, v texte ju oslovuje s „Teta“, opisuje svoje city zo straty brata Vladimíra, ale vraj, „chcem Ti i všetkým Slovenkám podať niečo radostného – hlboký svoj žiaľ v srdci si ponechám...“ a píše o krste následníka trónu, na ktorom i sama bola prítomná, o Ústrednom spolku československých žien (Živena roč. XIV, 1924, č. 1, s. 14), o kráľovskej svadbe, o aktivitách spolkov žien a nedostatku aktívnych ochotníkov, ľudí, učiteľov, notárov... (Živena roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28), o dojmoch z ciest... Pútavo píše o Dubrovniku, o Lokrume, o tom, ako sa vyzvedala o Dr. Čingrijovi, o ktorom od Vajanského vedela, že mal rád Slovákov (Živena roč. XIV, 1924, č. 9 a 12,); opisuje návštevu u Bencúrov v Lipiku roku 1927, vo svojich Momentkách z ciest, ktoré venuje Ľudke a Aničke Hurbanovej. (Živena roč. XVII, 1927, č. 5, s. 93 - 95)
Dar juhoslovanských Sloveniek kráľovičovi Tomislavovi vo vyhotovení Lipy (ľudový priemysel. účast. spolok v Turčianskom Sv. Martine).
Pozdejšie, už ako 62 ročná, Eržika Mičátková pre svoje časté putovanie, ale aj z iných dôvodov, má problémy v spolku v Kysáči, keď na výročnej schôdzi 18. februára 1939 jednomyseľne žiadali jej demisiu na post predsedníčky, čo ona rozhodne odmietla. Z jej rukopisnej pozostalosti však možno usúdiť, že vo všetkom tomto nechýbala určitási nedoprajnosť, či komplex menejcennosti niektorých členiek spolku, zvlášť Zlaty Porubskej...
Ďalšie svoje Listy z Juhoslávie (Cyklus II) venuje Panej Bohdane Škultéty. Dôraz dáva na odchod „z otcoviny do dedoviny – ako si náš ľud volá Slovensko.“ Opisuje ako sa ľudia, celé rodiny, uberajú späť na Slovensko húfne, loďou. S nimi sa viezla i Eržika, uberajúc sa do Martina na otváranie Sokolovne... (Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 131 – 132, č. 9, s. 173 - 174) V Bratislave pobudla u profesora Hrdličku, za ktorým bola vydatá Elena Abaffyová z Kysáča. (Živena roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 208 - 214)
III. cyklus Listy z Juhoslávie venuje Ľudmile Podjavorinskej, ktorej v listoch tyká a oslovuje ju s „Drahá Ľudmila!“ Spomína v nich ako spoločne pobudli na Kalemegdáne v Belehrade (Ľudmila (1872-1951) chodila do Kysáča 1904 a 1906 na dohovory s Vladimírom Mičátkom, za pomoci ktorého prekladala básne Branka Radičevića, Lazu Kostića a Antona Aškerca) a vytešovali sa z mena Hotel Slávia, v ktorom pobudli, aby sa konečne dočkali aj „širokej, velikej a krásnej Slávie v skutočnosti!“ Spoločníčku jej robí imaginárna „slečna básnička“. Pútavo opisuje štvrté valné zhromaždenie srbských, slovínskych a chorvátskych žien v Skoplji, na ktorom sama zastupovala Slovenky a Češky z Juhoslávie. (Živena roč. XVI, 1926, č. 3, s. 52 - 54) Tiež informuje o ženskom hnutí v Amerike, ktoré je proti politickým stranám a propaguje vzájomnosť v práci všetkých politických strán, ktoré by mali mať ten istý záujem – pokrok v krajine... „Ale čože hovoriť: keď si tak pomyslím, čo slovanské a slovenské ženy konajú a konaly fyzicky, je nad ženské sily. A vzdelanostne boly ukrátené neblahými pomermi v Uhorsku; i vzdelanie i blahobyt len v svobode sa rozvíja...“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 5, s. 91 - 92)
Obsiahlu, ale malebnú a pútavú správu na pokračovanie o Kongrese národného ženského zväzu SCHS na Blede 1926 Eržika venuje Oľge Janoškovej-Albini v V. cykle Listov z Juhoslávie. (Živena roč. XVII, 1927, č. 3 - 4, s. 69)
Oľga jej na to odpovedá textom Odveta a rozpomienky (Eržike Mičátkovej). (Živena roč. XVII, 1927, č. 6, s. 111 - 115)
V Živene Eržika priblížila verejnosti aj osobnosť Zlaty Kovačevićovej, rodenej Lopašićovej, ktorá vraj bola „pravým zlatým darom pre národ horvatský“. Zakladala dobročinné spolky, Spolok pre národné tkanivá a výšivky v Petrinji (1908), v čase vojny pomáha postihnutým rodinám... Roku 1920 stala sa prvou podpredsedníčkou Národného ženského zväzu. Mnohé ženské spolky ju vyhlásili za svojho čestného člena a tak aj Ústredný spolok československých žien 11. augusta 1924. (Živena roč. XVII, 1927, č. 1, s. 13 - 14)
Zlata Kovačevićová
Eržika bola teda poprednou predstaviteľkou dolnozemskej literatúry v medzivojnovom období. Okrem jej bohatých príspevkov v rôznych časopisoch (Dolnozemský Slovák, Dennica, Živena, Slovenské pohľady a iné časopisy) vyznačuje sa aj bohatou prekladateľskou činnosťou. Zo srbochorvátčiny prekladala do slovenčiny Ivana Cankara, Ksavela Šandora Đalského, Branislava Nušića a Janka Leskovara. Prekladá aj zo slovinčiny a ruštiny do slovenčiny, ako aj zo slovenčiny do srbochorvátčiny. „Hľadeli sme na poli vzájomnosti spoznať sa i literárne bližšie...“ (Živena roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28) Takto informuje Eržika a teší sa z úspechu preloženej Vajanského Rubačovej žienky do srbčiny (Drvosečina ženica), ktorá vyšla v Ilustrovaných novinách. Zo srbčiny zasa preložila a do Denníka zaslala Poviedky zo života kráľa Petra.
Vo svojej próze sa zameriavala na práva žien a život dolnozemských Slovákov a písala aj príležitostné básne, z ktorých najznámejšou je báseň – nekrológ venovaná bratovi Vladimírovi. Postarala sa, aby jeho Srbské rozprávky vyšli práve v rámci dvojstého výročia príchodu Slovákov na tzv. Dolnú zem (1940), 18 rokov po Vladimírovej smrti a ešte stale smútiac za bratom precitlivene uvádza:
“Bratovi Vladimírovi
Posväťujem Ti túto knihu Tvojich prác, Tvojich trudov dlhoročných. Tu je iba malý zlomok tej neúmornej práce, ktorú si obetave konal na poli duchovného sbližovania nášho slovenského národa s bratským hrdinským národom srbským.
S veľkou láskou učil si našu mládež a náš ľud milovať Slovanstvo, pestovať bratstvo a poznávať svetlé postavy srbského národa, s ktorým tu žijeme v bratskej svornosti; národa, ktorý má klasických národných hrdinov; národa, ktorý nám vždy bol jedinečným príkladom bojov a hrdinského obetovania sa za národnú česť a slobodu svojej vlasti.
V tomto duchu pracoval si celý svoj život, ako aj náš dobrý Otec a naši bratia Ján Svätopluk a Ľudovít Miloš.
Zo sesterskej lásky a hrdosti dvíha Ti tento malý pomník Tvoja sestra
Eržika Mičátková
Kysáč, januára 1940”
Keď sa ženil kráľ Alexander I. s rumunskou princeznou Máriou, pri svadobných slávnostiach vraj čestné miesto zaujali i juhoslovanskí Slováci a Česi, zastúpení Česko-slovenským zväzom a Ústredným spolkom česko-slovenských žien pod vedením predsedníčky Eržiky Mičátkovej. Vo svojich ľudových krojoch boli najviac obdivované a najživšie pozdravované vo veľkom sprievode, v ktorom šli ženy v krojoch zo všetkých krajov kráľovstva. Pred kráľa predstúpili najprv dve dievčatá v dolnozemskom kroji nesúc mu dar – bohato zlatom a striebrom vyšívanú košeľu, v škatuli Dušanom Jurkovičom umelecky vystrojenej. Za nimi šli dve dievčatá v piešťanskom kroji, s darom pre kráľovnú – skvostne zlatom a hodvábom vyšívaný trnavský kroj v krásnom koši, zdobenom rozmarínom a stuhami. Nakoniec išli pani Nováčková v plzenskom a Eržika Mičátková v kysáčskom kroji, ktoré prebrali dary od dievčat a odovzdali ich do rúk kráľovského pára. V poslednej vete príspevku v Živene o tejto udalosti je naznačené, že aj zástupcovia Slovenskej republiky na čele s dr. Benešom „boli prijímaní so zvláštne srdečnou pozornosťou.“ (Živena roč. XII, 1922, č. 6, s. 116)
Zúčastnila sa aj slávnosti odhalenia pomníka 44 Slovákom postrieľaným v lete 1918 v Kragujevci a za turčianske Slovenky oddala veniec s trikolórou.
(Živena roč. XIV, 1924, č. 9, s. 175)
Keď 30. marca 1924 sekcia Matice srbskej Matica naprednih žena, postaviac sa do služby slavianskej vzájomnosti, usporiadala slávnosť na počesť prezidenta Masaryka, preukazujúc svoju vďaku, funkcionárky Ústredného spolku československých žien vstúpili za členov do Matice naprednih žena (Matice pokrokových žien), aby tento spolok podporovali. (Živena roč. XIV, 1924, č. 5, s. 96 - 97)
Z príležitosti oslavy štátneho jubilea 28. októbra 1928 v Belehrade kráľ Alexander vyznačil záslužným krížom Sv. Sávu niekoľkých Slovákov a Čechov. Medzi nimi i slečnu Eržiku Mičátkovú, za jej obetavú činnosť na poli osvety a slovanského zbližovania. (Živena roč. XVIII, 1928, č. 11, s. 263) A 13. augusta 1932 jej v obecnom dome v Kysáči udelili Čestný diplom a peňažnú odmenu z Kráľovského fondu Juhoslávie 2.500 dinárov. Zapísané nachádzame:
„ZAPISNIK
Sastavljen u Kisaču 13. avgusta u Kisaču prilikom predavnja nagrade 2500.- dinara iz Kraljevskog fonda i diplome g. Mičatek Jelisaveti, predsednici Udruženja čehoslovačkih žena u Jugoslaviji.
Prisutni su od strane vlasti:
- Dr. Laza Popović, sreski načelnik, Opštinsko poglavarstvo i predstavništvo opštine Kisač, ustanova i ostalo građanstvo.
Sreski načelnik pozdravlja prisutne, ističe važnost današnje svečanosti, čita naređenje Kr. Banske uprave K. Br. 1158 od 1. avg. 1932. god. Zatim ističe zasluge i vrline Mičatkove Jelisavete iz Kisača, čega radi je imenovana odlikovana Kraljevom nagradom od 2500.- din.:
Rad predsednice Udruženja čehoslovačkih žena u Jugoslaviji g. Eržike Mičatkove.
Porodica Mičatek, otac i sinovi, poznati su nam kao radenici za Slovenstvo. U tim stopama vidimo i njegove kćeri.
Rad na prosveti Eržike Mičatkove: prevodi na slovački jezik Nušića, Matavulja, Djalskog, Ivana Cankara, Lava Tolstoja. Njena Pisma iz Jugoslavije, koja šalje za list „Živenu“, koja upoznaju bratski narod u Čehoslovačkoj sa jugoslovenskim prilikama u ženskom pokretu i lepotama naše Jugoslavije, njene crte iz rodnog sela, stihovi za bratom, predavanja na svim stranama u našoj domovini, njeno kolo slavenskih lutaka, narodnih nošnji i vezova svuda je steklo veliki odziv po izložbama, kao i njen socijalni rad kod nas i u Beogradu i Banatu, podizanje zaštite za služničad slovačku.
Bila je odlikovana ordenom Sv. Save V stepena a sada iz Kraljevskog fonda počasnim diplomom i novčanom nagradom.
Nakon ovoga predaje imenovanoj diplomu i 2500.- din. nagrade.“
Eržika Mičátková s kráľovským vyznamenaním, maľba Z. Medveďovej
Zo Spolkových správ v Živene sa dozvedáme, že na požiadanie slečny Eržiky Mičátkovej odbor Živeny v Bratislave pre národopisnú výstavu Ústredného spolku československých žien kúpil a s pomocou trnavského odboru Živeny obliekol dve veľké bábky do nádherne vypracovaného trnavského kroja – mužského a ženského, v hodnote vyše 800 Kčs, „aby nezabudly, aké nádherné obleky ich prastarí rodičia tu na Slovensku nosili.“ (Živena roč. XVII, 1927, č. 5, s. 100) Už v nasledovnom čísle Živeny je zverejnené Mičátkovej Poďakovanie drahým sestrám z odboru Živeny v Bratislave za skôstny dar. Výstavku krojov vraj v Kysáči navštívilo vyše tisíc osôb z ľudu, okrem škôl a Sokolov. Poďakúva sa i Ústrednému spolku českých žien v Prahe, citujúc Kollára: „Vědy slavským potekou též žlabem, kroj, zvyk i zpěv lidu našeho bude módnym nad Seinou i Labem.“ (Živena roč. XVII, 1927, č. 6, s. 119) Nesmelo vynášam svoj predpoklad, že je to práve kroj, ktorý vidno z nasledujúcej fotografie.
Eržika Mičátková v kroji
Štefánia Mičátková (19.8.1887 – 13.2.1980 v Trenčíne), bola manželkou JUDr. Ľudovíta Miloša, ktorej otec Karol Michalec bol bratrancom Ľudovíta Štúra. Narodila sa v Trenčíne, kam sa po manželovej smrti aj vracia. V rokoch 1905 – 1912 vyučovala v ľudovej škole v Starej Pazove. Okrem toho, že sa venovala ženskému hnutiu horliac o národné veci a kultúrne potreby, nacvičovala slovenské ochotnícke divadelné hry, organizovala kultúrno-spoločenské večierky v Novom Sade, na ktorých sa okrem Slovákov zúčastňovali aj Srbi. Keďže niektorí ochotníci nevedeli dobre po slovensky čítať, sama ich tomu učila. Často vraj domov prichádzala celkom bez hlasu...
Bola spoluzakladateľkou Ústredného spolku československých žien v kráľovstve SCHS, Jadranskej stráže (1926) a Jednoty slovanských žien v Trenčíne (1933).
Z oblasti pedagogiky a ženského hnutia aktívne prispievala do dobovej tlače, najmä Dolnozemského Slováka, ktorého vydával jej manžel Ľudovít spolu s Milošom Krnom, potom do Slovenských pohľadov, Domácnosti a školy a inde.
V Živene, roč. XIX., 1929, č. 4., s. 91 prispela článkom Ku založeniu Jednoty slovanských žien, poslala podrobnú správu o výstavke slovenských výšiviek v Petrovaradíne, ktorá bola od 25. do 27. mája 1918 a predajné exponáty boli objednané z Lipy a z Družstva skalického: „Naše Slovenky-roľníčky tu v Báčke a v Srieme, bývajúc na žírnych rovinách, viacej sú gazdovskou robotou zaujaté, ako ich sestry na severe. Nezbýva im času venovať sa výšivkárskemu umeniu, nekrášlia si ním svoju odev. Preto keď sa nám zažiada vidieť naše krásne výšivky, dáme si doniesť kollekciu z Lipy martinskej alebo z Družstva skalického...“ Vyjadruje potešenie, keď sa podarí popredať čím viacej výšiviek. Spomína početné chorvátske a srbské mená návštevníkov a navrhuje, že by „nebolo od veci, keby sa voľakedy u nás, niekde na Slovensku, sriadila výstava horvatských výšiviek, aby sme si navzájom poznávaly naše národné umenie.” (Živena roč. IX, 1918, č. 7, s. 110 - 111)
Zo Štefániinho Dopisu z Juhoslávie (Živena roč. XI, 1921, č. 10, s. 198), v ktorom informuje o porade ÚSČSŽ 5. septembra počas Slovenských národných slávností v Petrovci sa dozvedáme, že otvoriac poradu, predsedníčka Ľudmila Hurbanová ako hlavný cieľ spolku vytýčila „pestovanie všemožnej vzájomnosti medzi slovanskými ženami...“ Rozhodli, „aby zastupiteľky Ústr. Spolku čsl. žien na ljubljanskom kongrese slavianských žien v kráľ. SHS navrhly, aby ich spolok, „Sväz juhoslovanských žien“ a slovenská „Živena“ vstúpily do bližších stykov a vzájomne napomáhaly svoje ciele, dajúc tým podnet i podklad k Sväzu všeslovanských žien, ktorý by sa v budúcnosti mal utvoriť, lebo Slavianky máme jednotne pokračovať, keď máme pracovať na slovanskej vzájomnosti, čo je našou povinnosťou k budúcnosti Slavianstva.“ V pokračovaní informujú o potrebných zbierkach na kúpu Česko-slovenského domu v Novom Sade, v čom im pomoc sľubuje i Liga československých žien v Amerike... Okrem iného navrhli, aby slovenské učiteľky pri ručných prácach kreslili deťom slovenské vzory, ktoré by sa mali aj medzi tunajším ľudom rozširovať, čo by malo vyústiť vo vydanie zbierky, z príkladu Slovincov, ktorí ich už majú niekoľko. Všetky návrhy by sa mali riešiť na prvom valnom zhromaždení 28. októbra 1921. Tu ale Štefánia Mičátková informuje o Orientálnom veľtrhu v Bratislave, a o svojich dojmoch z výstavky výrobkov slovanského ľudového umeleckého priemyslu, umiestnenej v radnici. Zúčastnili sa ho aj Chorvátky z Udrugy záhrebskej a Srbky z Kola srpskih sestara z Belehradu. Jedny s nádhernými výšivkami, druhé s pirotskými ćilimami (kobercami). Dá sa však vycítiť zo Štefániinej správy jemná výčitka z vystátia očakávaného nadviazania spolupráce, keďže „Žiadúce by bolo bývalo, aby pri svojom pobyte v Bratislave i popredná pracovníčka horvatská, pani Frangešová, bola sa oboznámila s našimi slovenskými paniami, aby tak, z blízkej známosti osôb a národného života v slovenskej metropole, bola si mohla odniesť dobré dojmy od nás do svojho bieleho Záhreba.“
Štefánia Mičátkova, rod. Michalcová
Určite z pera Štefánie Mičátkovej je aj text pod názvom Rozpomienka autorky M., (Živena roč. IX, 1918, č. 10 – 11, s. 163) kde sa spomínajú predvojnové udalosti (1906), keď si novosadskí Srbi riadievali každoročne na pravoslávne Hromnice Tri jerarcha, národnú zábavu, na ktorú z mesta a okolia vedelo prísť aj 6000 ľudí. Tešili sa na to vraj aj sriemske slovenské dievčatá, ktoré boli požiadané prísť v kroji, „aby srbské roľnícke ženy si toho povšimly, a spomenuly si na krásu ich zabudnutých, odložených „nošnjí““. A potom, keď vstúpili do Veľkej dvorany „n-ského“ Grand Hotelu, ktorá bola dúpkom naplnená, so srdečnosťou im šli v ústrety, obdivovali kroje a z úst do úst sa nieslo: „Slovakinje!“ Potom opisuje hudbu tamburíc a sladké ťahavé melódie, aké „vari ani jeden iný národ nemá…“, guslara, ktorý spieval pieseň Smrt majke Jugovićov, národný tanec, tiež, ako sa čiernooký mládenec zaliečal našej deve: „Ako ćeš biti moja žena, ja ću biti Slovak!“. Spomína sa tu aj tradičná júnová vychádzka do Fruškej Hory, v organizácii Dolnozemského Slováka, malebná príroda, Stražilovo a povestný Branko Radičević… V ďalších perličkách – rozpomienkach opisuje svoju cestu s manželom k moru, stretnutie vo vlaku s poľským manželským párom, všetko vďaka podobnej reči; pobudnutie v spoločnosti rekonvalescentov z talianskeho bojišťa: „Bolo to milo počuť toľko slavianskych rečí, ktoré plynuli v harmoniu zvučného akkordu. Jeden z pánov i poznamenal: „Ale sme sa tu zaujímave sišli: Ty si Čech, tu Horvat, tam Srb, Slovinec a Slovák!“ S malou námahou, ale sa rozumeli.“ A že tunajší Slováci a Slovenky boli pevnou sponou nielen medzi „dolnými“ a „hornými“ Slovákmi, ale aj inými príslušníkmi slovanských národov svedčí aj voňavá kytica ruží, ktorú autorka Rozpomienok dostala od jedného dôstojníka z Liky so slovami: „Izvolite primiti ovu kiticu cvieća od nas Hrvata uz pozdrav, koji molim da protumačite našoj braći tamo pod Tatrama.“ Za pozornosť sa vraj priateľom Chorvátom odvďačila napíšuc im na ružové lístky pieseň J. Kmeťa z roku 1844 venovanú odchodu Chorvátov z prešporskej právnickej akadémie:
Nad nami sa krútia sokoly,
Nie im je už Dunaj po vôli,
Horvati, junáci,
Na srdci Vás nosia Slováci.
Keby sme neboli sputnaní,
Tiež by sme leteli za Vami:
Horvati, krajania,
spomínať Vás budú Tatrania!
Vo svojich rozpomienkach zo svojho života pre zaneprázdnenosť prácou, výchovu siedmich detí a spústa návštev či z Československa, či z domova, znemožnená bola pokračovať. V jednom z listov adresovaným svojim deťom v neskorších rokoch píše: „Často zdržal tata na obede spolupracovníkov zo zväzu. To sa dvere v našom dome v Novom Sade nezatvárali...“ A keďže jej manžel Ľudovít bol preokupovaný rôznorodou prácou a záväzkami, požiadal ju prevziať kultúrne záležitosti a korektúru Dolnozemského Slováka, čo nebolo vôbec jednoduché, lebo slovenské texty sádzali srbskí tlačiari.
Na stranách Živeny Štefánia podáva zaujímavé drobnosti o živote a práci Slovákov v Juhoslávii; informuje aj o slávnosti profesora „bábu“ Jovanovića v Novom Sade dňa 1. mája 1925 pri príležitosti jeho 50 ročnej činnosti na novosadskom štátnom gymnáziu, keď mu jeho bývalí žiaci oddali krásny dar, ku ktorému prispeli i novosadskí Slováci nazbierajúc 3000 dinárov, zúčastniac sa tiež veľkolepej slávnosti. Tiež slovenskú verejnosť informuje o sv. Sávovi, ako jednom z „najjasnejších zjavov srbskej histórie...“; venuje úctu aj manželke dr. Svetozara Miletića, ktorá po krátkej nemoci usnula 15. mája 1925; informuje, že na svojej študijnej ceste po Juhoslávii koncom apríla navštívil i báčanských Slovákov a bol vrelo vítaní v ich pohostinnom dome veľký priateľ všetkých slovanských národov dr. Robert William Seton-Watson, známy aj ako Scotus Viator; pre Rusov v Juhoslávii, na ich maticu so sídlom v Ľubľane, novosadské Slovenky nazbierali vyše 2000 dinárov; nezabúdajúc na svoju rodnú vlasť, v rámci československej besedy Šafárik v Novom Sade, Slováci a Srbi spoločne oslávili 75 ročné jubileum prezidenta Masaryka; báčanskí Slováci tiež rozoberajú možnosť usporiadania slávnosti odhalenia pamätnej tabule pobytu P. J. Šafárika v Novom Sade a to v rámci storočného jubilea Matice Srbskej. Tlmočiac Štefániin list, Fedor Ruppeldt ešte píše: „Pri všetkých týchto prácach a všenárodných záujmoch, novosadské Slovenky nezabúdajú ani na svoju cirkev evanjelickú... horlive sa starajú o vnútornú a zovnútornú ozdobu svojho chrámu (slovensko-nemeckého). Na zadováženie viacej potrebných vecí do chrámu nasbieraly v posledné časy 8000 dinárov a na slovenský sirotínec v Kovačici nasbieraly 10.000 dinárov. Ako vidno, žijú rezko, a majú smysel a záujem pre všetko, čo dobrého v národe, v cirkvi i v novom štáte, ktorý hrdo menujú svojím.“ (Živena roč. XV, 1925, č. 6, s. 115 - 117)
Štefánia Mičátková „pocítila túhu oboznámiť sestry v Československu bližšie... o povstaní a bohatej činnosti „Kola srpskih sestara““. A tak na takmer šiestich stranách Živeny sú podrobné informácie o tomto spolku, i fotografie, ktorý je „skutočne jedno mohutné kolo srbkých žien, ktoré ako dcéry jednej matky: majky Srbie, obetovaly a obetujú majetky, schopnosti, ba i život vo všestrannej práci za svoj milovaný, mnohozkúšaný srbský národ... Historia tohto spolku ukazuje, koľko dobrého, vznešeného môžu ženy za svoj národ urobiť; možno z nej čerpať poučenie. Panie dvornej spoločnosti s prostými ženami z ľudu ruka v ruke, ako sestry, spolu pracovaly za svoj národ v jednom „Kole srbských sestár“, a nás Slovenky môže hrdosťou naplniť a oduševňovať povedomie, že s týmito hrdinkami spolu patríme do jedného ešte väčšieho kola – kola slavianskych sestár.“ Iniciátorkou založenia tejto organizácie bola vnučka sestry Svetozara Miletića, akademická maliarka Nadežda Petrovičová a meno mu dal známy dramaturg Branislav Nušić... (Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 122 - 128)
Šumadijské Kolo srbských sestier na jar 1925 pri pomníku postrieľaných Slovákov v Kragujevci (FOTO Živena roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 129)
Štefánia okrem iného do Živeny prispieva aj informačnými štúdiami o popredných južnoslovanských ženských. Mieni, že „Keby sa všeslovanský sväz žien – ako to bolo navrhnuté a jednohlasne prijaté na kongrese juhoslovanských žien v Ľubľane 1922 – utvoril, poslúžil by mladším pokoleniam, ak by vydal album portrétov vynikajúcich slovanských pracovníc. Slovanky, ktoré v ťažkých časoch nadvlády germánsko-maďarskej, stojac v službe národných ideálov konaly a trpely, svojím životom a účinkovaním oduševnia...“ (Živena roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 206)
Jedným z literárnych portrétov z pera Štefánie Mičátkovej bola Zorka Sime Lazićová – dcéra Stevana Miletića, bratranca Svetozárovho, s ktorou ju zoznámila Svetozárova dcéra Milica Tomićová. Svojho času vydávala aj Dečje novine, ktoré v roku, keď Štefánia o nej písala, mali aj 86 predplatiteľov na slovenskom gymnáziu v Petrovci. (Živena roč.XIII, 1923, č. 9, s. 166)
Od Zorky Štefánia prebrala a preložila text, ktorý určite s úľubou čítali odoberateľky Živeny – Krst kráľoviča Juhoslovanov. (Živena roč. XIV, 1924, č. 1, s. 16)
Zorka Sime Lazićová
Rubrika Živeny Kronika prináša zvesti o trojlístku vyznamenaných slovenských kultúrnych pracovníčok v Juhoslávii kráľom Alexandrom, ktorý za zásluhy na kultúrnom a humanitárnom poli a za rozširovanie všeslovanskej myšlienky rádom sv. Sávu V. stupňa vyznačil tri Slovenky: Štefániu Mičátkovú z Nového Sadu, Ľudmilu Hurbanovú z Pazovy a Alžbetu Vlčkovú z Nového Sadu. (Živena roč. XXI, 1931, č. 2, s. 53)
Medzi vynikajúce Slovanky, ktorých účinkovanie zanechalo nemiznúce stopy v živote národa a ktorú Štefánia predstavila čitateľstvu Živeny bola aj Mirka Grujićová, povedomá a nadaná Srbka, sekretárka a potom i predsedníčka Kola srbských sestier, prvá dáma kráľovnej Márie, aktívna v dobročinných spolkoch a v nemocnici Kola v Belehrade. Po jej boku sa do charity úplne zapája aj jej švagriná Mabel Grujićová, Amerikánka. Obe opúšťajú vlasť pri katastrofe Srbska a pešo cez Albánsko odchádzajú do Solúna, kde Mirka hneď zakladá výbor na pomoc utečencom. Rok pobudli aj v Aténach, odkiaľ sa Mabel vracia do Ameriky a tam píše do novín, agituje a robí miliónové zbierky na Červený kríž na Krfe a Solúne a Vojvodovi Mišićovi posiela veľkú sumu peňazí pre rodiny padlých junákov... Po vojne zakúpi priestranný kaštieľ v Selciach a ubytuje v ňom 50 sirôt, o ktoré sa stará ako vlastná matka. (Živena roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 206 - 208)
S Fraňou Tavčarovou, „markantnou reprezentantkou nášho slovanského kmeňa“ sa Štefánia zoznámila roku 1922 na kongrese juhoslovanských žien v Ľubľane. Podobne ako i Štefánia, i Fraňa bola manželkou úspešného muža Dr. Ivana Tavčara, spisovateľa – umelca, štátnika a bojovníka za slobodu Slovanstva. V Živene ju Štefánia predstavuje: „Pani Tavčarová je prvou Slovinkou, ktorá začala organizovať Slovinky na demokratickom základe, bez stavovského rozdielu, hlásajúc, že pri práci národnej a kultúrnej nie je miesto len pre „dámy“ a „panie“, ale prosto pre národne cítiace ženy.“ Založila Všeobecné slovinské ženské družstvo a celý rad odborov v spolku Sv. Cyrila a Metoda, ktorý pod rakúskym režimom udržoval slovinské školy. Materiálne pomáhala chudobným, zvlášť deťom, vojakom... Bola predsedníčkou aj telocvičného spolku Atene, Spolku žien SCHS pre siroty, Kola juhoslovanských sestier (filiálka Kola srbských sestier), spolku detského a materinského Domu Kraljice Marije, podpredsedníčkou Národného ženského zväzu v Juhoslávii. (Živena roč. XVI, 1926, č. 6, s. 109 - 111)
Na Kongrese juhoslovanského Národného ženského zväzu na Blede (24. – 26. 10. 1926) Tavčarová vyniesla návrh z tohto kongresu v Ľubľane (1922), ktorý dal Spolok československých žien v SCHS, aby „Národný ženský zväz čím skôr vstúpil do najužšieho styku so ženskými spolky v Československu k vôli ustanoveniu Všeslovanského ženského sväzu“ a nakladá vedeniu, aby sa táto „pekná idea oživotvorila“. (Živena roč. XVI, 1926, č. 9 - 10, s. 198) ÚSČSŽ totiž navrhoval, aby to bolo pod protektorátom dcér dvoch tvorcov nových slovanských štátov – princezny Eleny, dcéry kráľa Petra osloboditeľa a Alice Masarykovej.
Fraňa Tavčarová
Ku založeniu Jednoty slovanských žien so sídlom v Prahe i prišlo (v Živene roč. XIX, 1929, č. 2, s. 41 však píše, že „Myšlienka tejto jednoty skrsla vlastne už na poslednom všesokolskom slete, keď americké Češky navlrhly, aby sa i tu ženy spojily ku spoločnej kultúrnej činnosti, ako urobily v Amerike v „Jednote českých dám“...), o čom sa Štefánia Mičátková zmieňuje ako o „novom kroku k všeslavianstvu“ a jedným z konkrétnych krokov k tomu je návrh výmeny slovanských študentiek, aby Srbky, Chorvátky a Slovinky prišli letovať do Československa a Slovenky a Češky do Juhoslávie, aby tie, „ktoré nám budú vychovávať budúce generácie, navzájom poznaly by i seba i kraje, ľud, národné obyčaje a i jazyky.“ Za toto sa má zaujať Národný ženský zväz (NŽZ), Kolo srbských sestier a československé ženy v Juhoslávii. (Živena roč. XIX, 1929, č. 4, s. 91)
Avšak Alojzija Štebi vo svojom referáte podanom na výročnom zhromaždení Juhoslovanského národného ženského zväzu v Splite (8. okt. 1929), ktorý vyšiel aj tlačou pod názvom O SARADNJI DRUŠTAVA, Beograd 1929, na svoju zodpovednosť sa zmieňuje a kritizuje „život i rad naših društava i ono, o čemu se mnogo šapuće a malo glasno govori.“ I keď párkrát spomína, že nemôže povedať všetko, ako autorka týchto riadkov som si takmer istá, že Alojzija nepriamo upiera prstom práve na novovzniknutý spolok Jednoty slovanských žien (do ktorého sa zapájajú i Juhoslovanské spolky a niektorým ženským osobnostiam sa dostáva i vedúcich funkcií), že nie náhodou od NŽZ dostala za úlohu napísať referát na túto tému, ktorá nás aj v dnešnej dobe uisťuje o perpetuum mobile spolkovej, inštitučnej... rivality, obávajúc sa plytvaniu snahami, keďže sa v mnohých prostrediach, najmä v slovanskom zahraničí, zakladajú odbory Jednoty. „Taj ogromni broj društava je dokaz kako mi besmisleno cepamo snage... da se kod nas ne stvaraju društva iz stvarne potrebe, nego da se najčešće rukovode lični momenti..., koji su u pogledu važnosti funkcije... neko društvo započne posao koji se pokaže kao vrlo umestan i koristan... Ubrzo zatim iskrsne neko drugo društvo i lati se istog posla... Između ova dva društva mora se pojaviti jedna nezdrava utakmica... i još jednom naglašavam, da je svako osnivanje paralelnih društava jedna velika pogreška, jedan veliki greh prema društvu... Mi nemamo tako ogroman broj spremnih i savesnih žena da bismo mogli njima popuniti sva odgovorna mesta po društvima.“
V ďalšom čísle Živeny Štefánia pokračuje príspevkom pod názvom Slovinky, obohatenom fotografiami popredných slovinských ženských osobnosí. „Je ich menej ako nás Sloveniek, ale majú viacej spolucítenia, viacej smyslu pre spoločnú národnú prácu. Ich zápal pre národné veci nezbledol od prevratu. Čo je príčinou u nás Slovákov a aj u iných Slovanov, že pri svobode materinskej reči mnohým sa zdajú národné veci bezvýznamnými, ba sú im až ľahostajné?“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 11 - 12, s. 215 - 217)
Z príležitosti kongresu Medzinárodného združenia vysokoškolsky vzdelaných žien vo Wellesley (SŠA), Štefánia v Živene prestavuje aj dr. Xéniu Atanasijevićovú, docentku belehradskej univerzity, ktorú si juhoslovanky vybrali za svoju delegátku. (Živena roč. XXI, 1931, č. 4, s. 114) A slovenskú ženskú verejnosť s prvými univerzitne vzdelanými Srbkami, ktoré mali veľký význam pre kultúrny rozvoj Srbska, oboznamuje aj A. Dollinayová-Vračanová. (Živena roč. XXI, 1931, č. 5, s. 141 - 142)
Zaujímavá je aj Štefániina krátka próza. Pod iniciálmi Š. M. Nachádzame krátku prózu Na poli, v ktorej znázorňuje usilovného, ale naivného mladého muža, ktorý aj napriek upozorneniam podľahne zvodom peknej, ale nestálej dievčiny... (Živena, roč. X, 1919, číslo 3, s. 56)
Podobné aktivity literárneho a publicistického rázu vyvíjali vtedy mnohé aktivistky ženského hnutia vo Vojvodine.
Medzi ne nesporne patria aj:
Ľudmila Hurbanová, dcéra Vladimíra Hurbana st., ev. kňaza (syna Jozefa Miloslava Hurbana) a sestra Vladimíra Konštantína Hurbana (Vladimíra Hurbana Vladimírovho - VHV), tiež ev. kňaza, bola I. predsedníčkou (1921 - 1924) a potom I. podpredsedníčkou ÚSČSŽ v Juhoslávii, ktorá od svojich detských čias stála v službe buditeľskej, neúnavne pracujúc usporadúvaním ochotníckych divadiel a píšuc kroniku slovenských ochotníckych predstavení v Starej Pazove. Tým udržala fakľu národného povedomia Slovákov najmä v časoch predprevratových. (Živena roč. XXI, 1931, č. 2, s. 54)
Ľudmila sa narodila 8. júna 1978 v Starej Pazove. Jej strýcom z matkinej strany, Augusty r. Štúrovej, bol Ľudovít Štúr a jej strýcom z otcovej strany bol Svetozár Hurban Vajanský.
Bola najstaršou medzi súrodencami. Po nej sa narodil spomínaný Vladimír Konštantín, potom Miloslav, po ňom Miloslav Jozef a Bohumil-Ján. Poslední traja však umreli v útlom veku. Ľudovú školu (6 rokov) vychodila v rodisku u Martina Kopčíka 4 roky a 2 roky chodila do chorvátskej školy k Ljubici Pavičićovej. Vo vzdelávaní pokračovala doma u svojho otca priprávajúc sa na prijímacie skúšky na ženské 8 ročné lýceum, ktoré v tom čase v Záhrebe založil Iso Kršnjavi. Prijali ju hneď do tretej triedy, lebo prvé dve skladala súkromne. Bývala na nemeckej ev. fare v rodine ev. farára Dr. Júliusa Kolačeka, ktorý mal deti, Frederiku a Waltera, podobného veku, takže vedľa nich Ľudmila hravo zvládla i nemčinu. Už v rodičovskom dome získala i dobrý základ francúštiny, lebo obaja rodičia ovládali aj túto reč.
Tretiu a štvrtú triedu skončila s vyznamenaním. Žiaľ, pre zlý finančný stav doma, nemohla pokračovať v tomto školení, ktoré si ročne vyžadovalo 800 zlatých. Pol roka sa v Zemúne učila krajčírskemu remeslu a potom zostáva pri rodičoch. Po ich smrti vedie bratovu domácnosť, pomáha mu v kancelárii, a 30 rokov vedie matričný úrad na fare, až do smrti svojho brata. Potom sa živí z „almužny“, ktorú dostávala z obecnej pokladne ako sociálne ohrozená, tiež určitú sumu z Krajinskej cirkvi, ako i niečo zo staropazovskej cirkvi. Príchodom Vladimíra Vereša za farára v Starej Pazove v novembri r. 1951, Ľudmila Hurbanová sa stáva akoby členom jeho rodiny a zostáva pod prístreším tzv. Hurbanovskej fary až do svojej smrti v nedeľu 19. októbra 1969, po prvom zvonení do kostola, dožijúc sa, už úplne slepá, hlbokej staroby. Občas ju vraj opanovala melanchólia, že jej život bol „sfušovaný“, o čom svedčia aj jej verše:
Život môj bol pustatinou a tápäla som po nej.
Šťastie vzalo do krajších krajov a fatamorgána sa smiala
Oázy boli prekrásne len málo ich bolo
A semúm horúci vial na rozpálené čelo.
Ľudmila Hurbanová s kráľovským vyznamenaním
Ľudmila veľmi rada čítala, okrem slovenskej, zvlášť ruskú a juhoslovanskú literatúru. S bratom Vladimírom mala bohatú knižnicu, ktorá vraj počas dvoch vojen mnoho pretrpela. I sama mnoho písala. Uverejňovala príspevky v Národných novinách už pred prevratom. Tam jej vyšli príspevky: Slečna a vrabec, Jednota, Koruna surovosti, Bor a jedľa, Dúha. Prispievala kratšími článkami a reportážami do Národnej jednoty, Živeny, do detského časopisu Zornička. V Živene jej vyšla Sugestia a Šťastie. Do Cirkevných listov (XLVII - 1933) zasiela svoj článok Cesta za slovenskou Bibliou – správna cesta pod pseudonymom Ľudmil Šthurban, a nevrlo prijíma fakt, že redakcia jej článok podpisuje ako Ľud. Mil. Hurbanová.
Zdramatizovala Kukučínovu poviedku Rysavá jalovica. Eržika Mičátkova v Listoch z Juhoslávie o tom píše: „Tak Ľudka Hurbanová zdramatizovala „Rysavú jalovicu“. Pod tlač to sotva príde – my si to poodpisujeme a zahráme pre náš ľud, naše ženy!“ (Živena roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28)
Podľa slov Vladimíra Vereša, ev. farára v St. Pazove, tento rukopis sa stratil a nikde nebol uverejnený. Rukopis bol poslaný aj samemu Kukučínovi, ktorý navštívil Ľudmilu Hurbanovú, priniesol späť jej prácu a pochvalne sa o nej zmienil, podotknúc, že by to mohla aj sfilmovať.
Ľudmila napísala aj veselohry Stôl a Na letnom byte, ktoré vyšli v Rozhľadoch. V Petrovskom kalendári (1938) uverejnili jej Čo videla tmavá noc a v Zorničke Chlapci a vtáci a Sliepka a kačica.
Bohatý archívny materiál, ktorý vlastnila Ľudmila Hurbanová sa časom (hlavne vo vojnách) rozpŕchol kade-tade. Niečo z toho sa našlo a uskladnilo na domácej pôde, v cirkevnom archíve v Starej Pazove. Sama Ľudmila však listy J. M. Hurbana, ktoré písal synovi do Starej Pazovy odovzdala Matici slovenskej, ako i listy strýca Vajanského, ktoré písal zo segedínskeho väzenia.
Ľudmila Hurbanová často navštevovala Slovensko – príbuzných a martinské národné slávnosti, a vôbec, rada cestovala. Bola v Pešti, Viedni, Benátkach... Zúčastňovala sa valných zhromaždení spolkov (Živeny, Spolku slovenských žien, Slovenskej muzeálnej spoločnosti, ktorej bola i zakladajúcim členom).
Marína Maliaková r. Ormisová (1861 Nižná Slaná – 1945 Zvolen, manželka Jozefa Maliaka, historika a dcéra revúckeho profesora a slovenského pedagóga Samuela Ormisa), prispievateľka do Dennice a Živeny a prekladateľka z chorvátčiny. Napísala novelu Orgovánová besiedka, ktorá vyšla r. 1901 v Slovenských pohľadoch; v Dennici (1904 - 1905) má cestopisný Výlet do chorvátsko-dalmatínskeho prímoria a r. 1907, tiež v Dennici úvahu Zo života horvatských žien. V Slovenskej žene uverejnila novelu Rulíčkino cestovanie, v Živene (roč. XV.) preklad z chorvátčiny Na návšteve u rodiny (Josip Kozarac) a tiež v Živene (roč. XVII.) cenné rozpomienky Pred štyridsiatimi rokmi.
Blanka Fábryová rod. Maliaková (1893 - 1964), dcéra z prvého manželstva Jozefa Maliaka s Katarínou Čásarovou. Prvý jej článok vyšiel 1910 v Dolnozemskom Slováku. Má niekoľko článkov v rozličných chorvátskych a srbských časopisoch, ako i americko-slovenských, nemeckých a českých, v Národných novinách, Slovenskom denníku, Pluhu (vo Zvolene), v Živene, Slovenských pohľadoch, Prúdoch a inde a tiež v otcovej Domácnosti a škole. V Živene nachádzame jej príspevky aj pod pseudonymom Južná. Niektoré z príspevkov v Živene sú: Národopis a Živena (Živena 1925, č. 7 - 8), Keď smreky zašumia (Živena 1926, č.3, s. 48 – 50), Zima – k 70-tym narodeninám Terézie Vansovej (Živena 1927, č. 3 - 4, s. 48 -50), Sedliačka maliarka (Živena 1927, č. 5), Jagluk (Živena 1930, č. 3).
Zlata Porubská rod. Jesenská z Kysáča, učiteľka. Narodila sa 11. augusta 1892 v Osjeku z rodičov Juraja Jesenského, evanjelického kňaza a Hermíny rod. Ededyovej, ktorá skončila gazdinskú školu v Leherschule v Temišnári. Zlata navštevovala nemeckú základnú školu v Osjeku; učiteľskú školu v Osjeku 1912/1913; Udžbársku školu pre domácnosť a šitie v Osjeku; bola na kurze pre slovenský jazyk v Martine roku 1932; 1936 je na študijnom pobyte na Sorboni v Paríži; navštevuje rôzne „naukobehy“ pre literatúru. Ako učiteľka päť rokov pracovala v Novom sade a tridsať rokov v Kysáči. Už na dôchodku, ako 70 ročná, zapísala sa na Filozofickú fakultu v Novom Sade, odbor nemecký jazyk a literatúra, čo i skončila. Umrela 1. júla 1971.
Keď ide o spoločensko-organizačnú a kultúrnu činnosť, medzi dvoma vojnami Zlata bola vedúcou v kysáčskom ženskom spolku československých žien, po vojne odbočky Antifašistického frontu žien, bola aktívna v Čítacom spolku, nacvičovala divadlá, bola vedúcou dorastu Červeného kríža (napísala aj hymnu – slová a hudbu pre dorast Červeného kríža Hej, pod prápor Červeného kríža) a podpredsedníčkou miestnej organizácie Červeného kríža v Kysáči, aktívna bola aj v Kole srbských sestier.
Literárne sa aktivovala 1913. Prispievala do rôznych časopisov, tlači: Slniečko, Nádeje, Evanjelický hlásnik, Živena, Národný/Ľudový kalendár, Národné noviny, Nový človek, Náš život, Dennica, Slovenka, Hlas ľudu.
Písala proti alkoholu a nikotínu a mala o tom prednášky.
Podpisuje sa ako ZPJ, Báčvanská, Aurelia. Píše aj po chorvátsky, tiež prekladá z viacerých jazykov.
Osobne sa poznala s E. M. Šoltésovou, s ktorou sa aj dopisovala a pomáhala pri preklade jej knihy Moje deti do nemčiny. Tiež s J. Jesenským a Zorou Jesenskou, s Rázusovou Martákovou, Osuským...
V Živene nachádzam jej prácu Jelica Belović-Bernadzikowská (K jej päťdesiatročnej spisovateľskej činnosti) – portrét juhoslovanskej fokloristky, učiteľky a spisovateľky pochádzajúcej z Osjeku. (Živena roč. XXIII, 1933, č. 4, s. 111 - 113)
Z rukopisných záznamov sa okrem iného dozvedám, že „bola vyznamenaná svätosávskym ordénom za spoluprácu a prekladateľskú činnosť a za spolunažívanie s juhoslovanskými národmi ako i to, že sa v Páríži zúčastnila Všeslovanského zjazdu žien, pobudla na rôznych študijných cestách v Československu (Martin, Praha), u nás v Dubrovniku, bola v Dánsku a Škótsku.
Oľga Textorisová (1880 Revúca – 1938 Blatnica), pedagogička a spisovateľka, v rokoch 1907 - 1917 pôsobila v Chorvátsku. V Živene uverejňovala Rozpomienky z doby vojny (Živena roč. XI, 1921, č. 4 – 10)
Zaujímavosti z Dolniakov uverejnené v rôznych rubrikách Živeny, ktoré nám tiež poukazujú nielen na vzájomné informovanie, ale aj prelýnanie sa spoločensko-kultúrnych hodnôt Slovanov vôbec:
Všeličo. „Ľudovú zábavu usporiadali dňa 28. marca novosadskí Slováci. Hrali Bludára od Fr. Urbánka. Po divadle bola tanečná zábava, spojená s tombolou, telegrafom a inými spoločenskými hrami.“ (Živena, roč.1, 1910, č. 4, s. 96)
Miešaná beseda. „1. februára t. r. umrel v Novomsele pri Vinkovciach Mikuláš Abaffy, ev. farár a senior horvatsko-slavonský v 64. roku života. Bol i vo svojom postavení, i svojím osobným rázom významným, závažným činiteľom; jeho smrť znamená ztratu nie len pre jeho užšiu rodinu, lež i pre jeho národ.“ (Živena, roč.VIII, 1917, č. 1, s. 15)
Živena, máj 1918, roč. IX, č.7-12, s, 90 prináša text Miriany: Smutná dedina, venovaný slečne Terke Kováčovej, Kysáčanke, v ktorom sú dozvuky I. sv. vojny popretkávané srbskými výrazmi a piesňou Tamo daleko...
Kronika. „Dňa 25. novembra t. r. umrel v Kysáči v Juhoslávii po dlhej chorobe v 52. roku života Vladimír Mičátek, ev. učiteľ. Už z rodičovského domu osvedčený Slovák, vždy mnoho trpel za svoje presvedčenie, ale najmä za svetovej vojny bol nemilosrdne prenasledovaný, preháňaný, internovaný a vôbec vystavený všetkým zlobám, aké boly za maďarskej vlády v úžitku proti nemaďarským ľuďom. Keby nám svoje vtedajšie zkúsenosti bol napísal, tvorily by pozoruhodnú kapitolu o maďarskom vladárení nad nami. Naše čítajúce obecenstvo zná ho ako prekladateľa z juhoslovanských literatúr, s ktorými nás on najpilnejšie oboznamoval.“ (Živena roč.XII, 1922, č. 12, s. 237)
Kronika. „Dňa 21. augusta umrela na Blede v Juhoslávii na srdcovú chorobu pani Danica Hristićová, predsedníčka Národného ženského savezu a prvá dvorná dáma kráľovnej Marioly. Narodila sa r. 1864 v Belehrade, bola učiteľkou, ale skoro vydala sa za známeho belehradského advokáta Hristića. Bola jednou z najhorlivejších národno-politických pracovníc. Po osvobodení spojila všetky ženské spolky v Juhoslávii v príkladnú organizáciu Národného ženského savezu, do ktorého vstúpil i Spolok československýcj žien.“ (Živena roč.XIII, 1923, č. 9, s. 178)
Michal Rúžek tiež v Živene uverejnil List z Juhoslávie, Pivnica 15. Októbra 1924 a píše o augustových národných slávnostiach v Petrovci, gymnáziu, Sokoloch, Spolku československých žien... (Živena roč.XIV, 1924, č. 10-11, s. 210)
Čitateľa zaujme aj Slovenská svadba v Padinej Z rukopisu †Alberta Martiša (Živena roč. XIV, 1924, č. 12, s. 230)
Kronika. „Slávnostný večer na počesť Eleny Maróthy-Šoltésovej usporiadala 2. marca v Kysáči v Juhoslávii odbočka Ústredného spolku československých žien a kysáčska roľnícka mládež. Na programe bola prednáška o spisovateľke Elene Maróthy-Šoltésovej od neunavnej pracovníčky E. Mičátkovej, nasledovaly spevy, deklamácie z Vajanského a Janka Kráľa a predstavenie „Sľubov“ Tajovského. Čistý zisk. 1000 dinárov, na základinu pre dievčenský ústav, čo by chcely juhoslovanské Slovensky založiť a ktorý by dostal meno „Ústav Eleny Maróthy-Šoltésovej““. (Živena roč. XIV, 1924, č. 3, s. 60)
Kronika. „Zo spolkového života Sloveniek v Juhoslávii Dňa 14. februára 1926 náš kysáčsky odbor Ústredného spolku čs. žien sriadil pekné ľudové večierky bratov Chalupkovcov, ktoré boly hojne navštívené, ba možno povedať manifestačné. Slečna predsedníčka E. Mičátková mala prednášku „Ján Chalupka, pisateľ divadelných hier, a Samo Chalupka, pevec národný“. Poukázala na kňazov, opravdových to duchovných vodcov svojho ľudu; poukázala, že divadlo je nie hriech, ako to tu poniektorí vykladajú. Ján Chalupka divadlom budil národné povedomie, naprával pomýlených. Divadlo je chodník k národnému životu, pestujme ho s láskou, aby sme nezaostávali za inými. Samo Chalupka, hovorila prednášateľka, zaspieval krásnym, prístupným spôsobom k ľudu. Ako náš Vajanský o ňom napísal: Krásna romanca „Kebych vedel, kde kto leží, kam to tá noc ráno beží“ prešla do úst ľudu. Po prednáške devy z ľudu krásne nám to zaspievaly. P. Macák pekne zarečnil „Mor ho!“ Z. Heverová „Juhoslovanom“ a zasa spev „Koníku môj vranný“ a Zuzka Gombárová zarečnila „Zabitý“. Zatým naši ochotníci zahrali podarene pri veselej nálade „Starého zaľúbenca“ od Jána Chalupku, a akoby filmový obraz, poslovenčený a upravený pre divadlo E. Mičátkovou: „Hostia“ od Jackieva. Početné domáce obecenstvo (Kysáč je roľnícka dedina) s pánom rychtárom a pani rychtárkou a hosťmi Srbmi, Rusmi, Čechmi bavilo sa do rána, a rozchádzajúc sa privolávalo slávu Chalupkovcom. – V nedeľu, 28. februára ideme do Nového Sadu na slovenské divadlo.“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 3, s. 57)
Ženké snahy. „Vyznačenie srbských žien Československom. Na návrh našej vlády prezident T. G. Masaryk vyznačil ženský spolok „Cvietu Zuzorić“ v Belehrade a známu spisovateľku a sociálnu praovníčku Zorku Kveder-Demetrovićovú zo Záhrebu rádom Bieleho ľva IV. stupňa, panie Leposavu Hristićku, Oľgu Stanojevićku, Kristu Ďordevićku, Persu Vukičevićku, Ružu Vinaverovú z Belehradu a Desanku Terzibašićku, ženu generála v Kragujevci, zlatými medajlami rádu Bieleho ľva za zásluhy na kultúrnom poli.“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 4, s. 77)
Kronika. „Z Kysáča v Juhoslávii nám píšu, že v Brode umrela 23. novembra 1926 pani Ľudmila Abaffy, rod. Lehotská, vdova sriemskeho seniora Mikuláša Abaffyho, v 73. roku príkladného života. Nebohá bola zakladajúcim členom Živeny a horlivou národovkyňou. Vychovala šestoro roduverných detí. Večná jej pamäť!“ (Živena roč. XVI, 1926, č. 11 - 12, s. 237)
V Živene sa zjavuje aj článok U Kukučínov, ktorý napísala Kysáčanka Julka Kováčová-Pavlovová (1899 - 1951), učiteľka. (Živena roč. XVIII, 1928, č. 11, s. 252 - 254)
Ináč sa dalmatínska tematika a Brač dosť často zjavujú na stranách Aj Almanachu Živeny, aj Živeny, zvlášť po vyjdení románu Dom v stráni.
Vedúca ženského hnutia v období realizmu, Elena Maróthy Šoltésová, cez Kukučína nadväzovala vzťahy so záhrebským ženským hnutím, takže aj jej diela sú najčastejšie prekladané do chorvátčiny.
Juhoslovanskí Slováci na návšteve u Kukučína, 1928
Kronika. „† Terézia Mičátková. Dňa 3. mája 1929 umrela v Kysáči v S. H. S. Najstaršia dcéra zvečnelého národovca-učiteľa Jána Mičátka, Terézia Mičátková, verná dcéra slovenského národa, v 63. roku požehnaného života. Zvečnelá bola z tých obetivých žien, ktoré s príkladnou láskou žertvovali život za svojich. Utratiac včasne matku, zriekla sa výhod i vydaja a ujala sa výchovy šiestich osiralých bratov a sestár. Vychovali ich s otcom a Božou pomocou národu. Bola pochovaná a oplakaná ľudom pri veľkej účasti. Večná jej pamäť!“ (Živena roč. XIX, 1929, č. 7, s. 168)
- Dollinayová-Vračanová v rubrike Zo ženského sveta píše o Výstavke ľudového umenia juslovanských Slovákov. (Živena roč.XXI, 1931, č. 6, s. 170)
Zozbierala a v časopise Náš život uverejňovala aj zaujímavé Myšlienky o ľudovýchove..
Feministický pohyb, i keď zo začiatku skromne, ale zjavne kráča po pevnej pôde k uskutočneniu svojich vznešených národných cieľov nielen na Slovensku (známy je najmä tzv. ženský štvorlístok: Timrava, Šoltésová, Vansová, Podjavorinská), ale aj medzi juhoslovanskými autorkami a tento môj pohľad na činnosť a tvorivosť niektorých z nich je iba pripomenutím, že tento pohyb neskôr priniesol veľké tvorivé plody.
Upriamila som sa hlavne na dve naše ženské aktivistky, Eržiku a Štefániu Mičátkove, prostredníctvom ktorých sa do časopisov na Slovensku, zvlášť do Živeny, dostávajú informácie z južnej Slávie, vyvíja sa silná komunikácia, vznikajú nové idey na spoluprácu, spoločné aktivity, produktívne návštevy, atď. Naše ženské aktivistky boli nielen dvojsmernými mostami juhoslovansko – slovenskej spolupráce, ale túto spoluprácu vychyľovali v rôznych smeroch, stýbajúc náhrdelník čulej všeslovankej spolupráce.
Dobovú tlač, staré fotografie a pod. zbieram od útleho detstva, vždy som mala blízko ku kolekcionárstvu, takže som sa aj opierala o pramene, ktoré vlastním, najmä časopis Živena, v ktorom aj nachádzame najviacej materiálu a príkladov k spracovávanej téme. Škoda, že neuctievanie, neprajnosť, zosmiešňovanie..., možno i nepochopenosť ženských snáh a prebúdzajúcej sa emancipácie žien, ješitnými mužmi (stačí jeden, akého spomína E. Mičátková), spôsobuje nenahraditeľnú škodu v stopách nielen dobového informovania, ale aj činnosti žien v prospech pokrokovejšej spoločnosti vôbec. Tak sme, napríklad, zostali ochudobnení o mnohé informácie zo ženského sveta v Národnej jednote, kedysi najčítanejšej na týchto priestoroch, i širšie.
Pomocná literatúra:
- Živena, zábavno-poučný časopis
- Ľudmila Berediová-Stupavská: Retrospektíva Spolku kysáčskych žien; Eržika Mičátková, nositeľka Radu svätého Sávu V. stupňa (zborník prác Kysáč 1773 – 2013, SVC B. Petrovec, s. 720 – 726 a 843)
- Pamätnica Živeny, Neografia Martin,1996
- Ján V. Ormis: Literárno/historická publicistika 1 (SVC B. Petrovec 2013)
- Dr. Ján V. Ormis: Kultúrne snahy Slovákov v Juhoslávii (Kníhtlačiareň úč. Spol. Petrovec 1935)
- Jan Kmeć: Jugoslovensko-slovačke slavističke veze, Novi Sad, 1987
- Evanjelický hlásnik, mesačník Slov. ev. a. v. cirkvi v SFR Juhoslávii